Robo & Robo. Dvaja mladí športovci, ktorí v žilinských dresoch nielenže obhajujú česť mesta na slovenskej športovej mape, ale i úspešne konkurujú zahraničným hráčom v najvyššej futbalovej a basketbalovej súťaži.
Pred Vianocami sme na jedinečný dvojrozhovor oslovili futbalistu MŠK Žilina Róberta Boženíka a basketbalistu PP & TV Raj Žilina Róberta Rožánka (Rozhovor s Róbertom Rožánkom nájdete TU).
Ako si spomínate na svoj prvý zápas za žilinské áčko?
– Išlo o domáci zápas s Nitrou. Až pred zápasom, na taktickej príprave, som sa dozvedel, že budem v základnej zostave. Bolo to krásne, vždy som o tom sníval. Snažil som sa však nemať prehnané očakávania a sústrediť sa na úlohy, ktoré som dostal.
Keď sme vychádzali zo šatne na ihrisko, hrala hudba a ľudia nám tlieskali, bol to skvelý pocit. Zápas sa vyvíjal dobre. Vyhrávali sme o gól, súper potom síce vyrovnal, ale stále sme chceli vyhrať. Cez polčas sme si povedali, že ten gól dáme a napokon som tým šťastným strelcom bol ja. Pri debute som strelil víťazný gól. Pre mňa išlo o najkrajší moment v mojej doterajšej kariére.
Nechali ste si z tohto duelu niečo na pamiatku?
– V kopačkách, v ktorých som dal prvý gól, som hral aj ďalšie kolo. Znovu sa mi podarilo skórovať, tentoraz proti Trenčínu. Potom som si ich už odložil, takisto aj dres.
Ste rodákom z Terchovej. Ako ste sa dostali do MŠK?
– Keď som mal sedem rokov, bol som s tímom Terchovej na turnaji v Žiline. Hneď po turnaji kontaktovali žilinskí skauti mojich rodičov. Asi o dva týždne po tom som nastúpil do žilinskej prípravky a pôsobím tu doteraz.
O Slovensku vedel len to, že je v Európe. Stačilo to, vraví bývalý hráč Žiliny Čítajte Osemnásť zápasov, desať gólov. Napadlo vám pred sezónou, že sa vám bude takto dariť?
– Mne nenapadlo ani to, že budem hrávať pravidelne a tak často v základnej zostave. Je to krásne a asi si to dianie okolo mňa ešte ani naplno neuvedomujem. Až počas zimnej prestávky, keď si konečne sadnem s rodinou, sa mi to všetko uleží v hlave. Ale je to nádherný pocit.
Veľká vďaka patrí mojim mládežníckym trénerom, ako aj súčasnému trénerovi Kentošovi za dôveru a šancu, ktorú som od neho dostal.
