ŽILINA. Pre mnohých je to umelecký vrchol Vianoc. Keď na polnočnej omši zaznejú z chóra len pri svetle sviečok jemné tóny piesne Tichá noc, svätá noc, po tele behajú zimomriavky. Najznámejšia koleda, ktorá sa spieva v tristo rôznych jazykoch a dialektoch, pritom svojmu vzniku vďačí náhode. A pokazenému organu.
Presne pred dvesto rokmi 24. decembra 1818 vbehol do fary tirolskej obce Oberndorf blízko Salzburgu učiteľ a príležitostný organista Franz Xaver Gruber. Miestny farár Joseph Mohr si práve pripravoval kázeň, keď sa od vystrašeného Grubera dozvedel, že polnočná omša je ohrozená. V kostole svätého Mikuláša je nefunkčný organ. Nástroj už dávno potreboval poriadnu opravu. Skazu dokonali myši, ktoré sa pustili do mecha.
Na opravu poškodeného nástroja už nezostával čas. Slávnostná polnočná omša však nesmela zostať bez hudby. Mladý pomocný kňaz zo Salzburgu Joseph Mohr si spomenul, že už dva roky schováva v zásuvke báseň so šiestimi slohami.
Mešťania predávali Žilinčanom haringy z Baltu, cudzokrajný tovar, ale aj sladké figy Čítajte Nepríjemnú situáciu pred Vianocami pomohol vyriešiť učiteľ Franz Xaver Gruber. Text narýchlo zhudobnil a výslednú pieseň obaja spoločne predstavili v kostole svätého Mikuláša v Oberndorfe.
Namiesto božského organu použili pri premiére gitaru, ktorá v tom čase patrila akurát tak do krčiem. Možno aj preto prvé predstavenie piesne, ktorá je dnes zapísaná v zozname UNESCO, zanechalo medzi veriacimi veľký dojem. Pôsobivá melódia sa vryla všetkým do pamäte a mohla sa šíriť ďalej. Tak aspoň vraví legenda.
Keď úradujú myši
Hoci príbeh o myšiach, ktoré si pochutnávali v predvečer Vianoc na mechu oberdorfského organu zrejme je len ľudovým prikrášlením vzniku koledy Tichá noc, organár Alois Vojtek z Bytčice pri Žiline nevylučuje, že to pred dvesto rokmi pod Alpami mohlo byť takto. Úpravám a údržbe organov sa venuje od mladosti a na chóroch kostolov už videl všeličo.
„Stane sa, že v organe úradujú myši. Napríklad v prípade jedného organu po generálnej oprave, ktorú sme robili v lete. Pred Vianocami volá pán farár, že nezapínajú registre. Chtiac-nechtiac vybrali sme sa na východ, až za Prešov. Veď je to novo spravené, tak čo? No a prekvapenie bolo nielen pre nás, ale aj pre domácich. Nové plastové rúrky nikde a v rohu pod mechom kopa od myší a aj chýbajúce rúrky, pravda už v inom stave,“ vyberá jeden zo zážitkov päťdesiatdva ročný majster a pridáva aj ďalší príbeh.
„Na Záhorí sme robili opravu a pod pedálovou klaviatúrou, na drevených tiahlach veľká kopa nanosených kúskov sena, papiera, látky a podobne. Kolega ju zobral a v nej celkom maličké a ešte ružové malé myšky.“
Organár tvrdí, že v zložitom systéme kráľovského nástroja sa nájdu aj netopiere alebo vo veľkých píšťalách vtáčatá, ktoré keď spadnú dole, nemajú šancu vyletieť. No ešte väčšie škody, ako myši, narobí hmyz. Často slúžia píšťaly ako úkryt muchám i lienkam.
„Neuveríte, ale často si ich musíme pozametať, aby sa dalo vôbec dostať tam, kam potrebujete. No a mole, tie sú doslova pohromou, zožerú filc, kožené časti a už je dohrané. A to najhoršie je drevokazný hmyz, červotoč. Ten je skoro všade,“ hovorí o patáliách najväčšieho a najzložitejšieho hudobného nástroja Alois Vojtek.
Pravidelná údržba
Organ je veľmi kompikovaný systém. Priemerný organ má okolo dvetisíc píšťal. Môžu mať pár milimetrov, ale i päť metrov. Mnohé nie sú navonok viditeľné. Okrem toho desiatky registrov, vzdušnice, mechy, čerpadlá vzduchu, traktúra, hrací stôl.
Organár Alois Vojtek upozorňuje, že organ je zložitý stroj, ktorý potrebuje pravidelnú údržbu. A za to sa odvďačí spoľahlivosťou a pekným zvukom. Spolu so svojim synom, zaťom a ďalším spolupracovníkom robia jednoduché i generálne opravy. Niekedy sa pri organe zdržia deň, inokedy je roboty ako na kostole a jednému nástroju sa venujú aj viac ako pol roka.
Na nedostatok práce sa nemôžu sťažovať. Mnohé sú v katastrofálnom stave. Niekedy je umenie si za organ vôbec sadnúť a nieto na ňom ešte hrať. Stav píšťalového fondu, klaviatúr, hracieho stola je veľakrát nedôstojný pre nástroj používaný pri bohoslužbe. A o zvukovej stránke sa nedá ani len hovoriť.
„Mnohé sú v žalostnom stave, veľa je ich dobrých. Sú nástroje, ktoré neboli opravované desaťročia, nikto sa ich nedotkol a fungujú. A máte nástroje, ktoré sa opravujú, opravujú a opravujú. No a nehrajú,“ hovorí o svojich skúsenostiach Alois Vojtek.
Alois Vojtek (vpravo) s biskupom Viliamom Judákom pri posviacke organu v Solčanoch. (zdroj: ARCHÍV A: VOJTEKA)Pre tento honosný nástroj platí to, čo aj pre iné stroje. Pravidelná údržba vyjde lacnejšie ako oprava zanedbaného stavu. Je zárukou toho, že organ bude v dobrej kondícii denne a nestíchne práve vtedy, keď je najviac potrebný.
„Urobiť môžete iba toľko, koľko prostriedkov je k dispozícii. Veľakrát by bolo treba urobiť viac, ale... Treba si uvedomiť, že všetko sa financuje z milodarov veriacich, niekedy prispeje malou časťou obec. Pár projektov z rôznych grantov je zanedbateľných. Väčšinou sa organ opraví, naladí a máme roky pokoj. Až zas príde ten okamih, že "treba čosi robiť". Ale aby som bol objektívny, sú aj také nástroje, ktoré sa udržiavajú pravidelne. No a je to lacnejšie, aj keď to mnohí nechápu,“ upozorňuje.
Z Nemecka na Slovensko
Svoju sezónu majú organári práve pred Vianocami. Vtedy je najviac práce. Farnosti sa chcú blysnúť vynoveným a naladeným nástrojom s dobrým zvukom. „Organy by mali byť naladené a pripravené stále, veď sú to nástroje sprevádzajúce bohoslužby a je jedno v akej cirkvi. No Vianoce sú sviatkami, keď idú do kostola celé rodiny oslavovať príchod, narodenie Spasiteľa a radujeme sa, spievame koledy. A čakáme, že aj organ sa bude radovať a nie plakať.“
Jeden z presťahovaných organov. (zdroj: ARCHÍV A: VOJTEKA)Partia organárov okolo Aloisa Vojteka organy nielen opravuje, ale dokážu postaviť aj pôvodné nástroje na novom mieste. Organy, ktoré kedysi slúžili v nemeckých kostoloch, zachraňuje a dáva im nový život.
„Keďže mám kontakty v Nemecku, kde to funguje tak, ako u nás, teda vidiek vymiera a mladí odchádzajú do miest, mám možnosť zohnať organy z farností, ktoré rozpredávajú svoj majetok, teda aj organy. Takto sme zohnali organ viacerým farnostiam a cirkevným zborom na Slovensku. Napríklad Oščadnica, Korňa, Solčany, Iľanovo. Organ vtedy rozoberieme, zabalíme, dovezieme na Slovensko, kompletne zrekonštruujeme a postavíme na novom mieste.“
Organista
Alois Vojtek je nielen organár, ale aj organista. Cez pracovné dni nástroje opravuje, cez víkendy relaxuje za klaviatúrou. Pozná tak nielen technickú štruktúru nástroja, ale vníma aj jeho umeleckú hodnotu. Sám tvrdí, že to nie je bežné, ale určite pre remeslo obohacujúce.
Ako organista pôsobí u Saleziánov v Žiline. Aby toho nebolo málo, vedie aj spevácky zbor Schóla Sedembolestnej v kostole na sídlisku Vlčince. Najskôr odohrá tri omše u Saleziánov a potom sa sťahuje na Vlčince za zborom. Počas Vianoc sa preto musí obracať.
„Je to hektické obdobie, veď sviatky nasledujú jeden za druhým od Štedrého dňa až do Troch kráľov. Ale je to zároveň aj obdobie, keď môžete rozdať najviac radosti. Keď po omši prídu neznámi ľudia a poďakujú, to je to, čo vám nikto nevezme,“ vyznáva sa organár a organista v jednej osobe.
Dvestoročná koleda Tichá noc, svätá noc bude počas Vianoc znieť z každého chrámu, kostola i kaplnky. Nemá už niekedy tohto vianočného hitu Alois Vojtek dosť? „Viete, ak hráte za dva dni sedem omší a na každej chcú Tichú noc, tak... Ale vážne, je to krásna koleda. Ale naše slovenské koledy sú krásne všetky. Škoda, že v rozhlase prestávajú znieť, ak tak dve, tri dokola. A v kostole sa hráva tiež málo z praktických dôvodov. Ale stačí aby ste zahrali čo len jednu v Nemecku a sú unesení, aké krásne koledy máme,“ pripomína odborník na organy.
