Radovan Somík sa z povedomia hokejovej verejnosti vytratil pred dvoma rokmi. Po zranení prišiel koniec kariéry, následne sa čiastočne stiahol z hokeja a venoval sa veciam, na ktoré počas športového života nebolo veľa času. Nedávno sa objavil na Kysuciach, spoločne s fínskym hokejovým odborníkom Jukkom Tiikkajom navštívili nový hokejový štadión, ktorý vyrástol v Krásne nad Kysucou.
„Za posledné dva roky som si užil rodinu a veci mimo hokeja, postupne mi však šport začal chýbať. Uvažoval som, čo ďalej, ako pokračovať. Nechcel som odísť zo športu, snažím sa v rámci tejto oblasti vzdelávať. Hokej hrať nemôžem, ale mohol by som zúročiť skúsenosti, ktoré som nazbieral počas kariéry,“ opisuje niekdajší hokejový útočník dianie po tom, čo skončil s aktívnym hraním.
Chýba športujúca mládež
Spomínané skúsenosti by mal odovzdávať mladým športovým talentom z Kysúc a okolia: „Chalani z MM Arény ma oslovili v rámci tunajšieho projektu. Nápad sa mi pozdáva, pomaly začínam zbierať informácie a uvidíme, akým spôsobom to pôjde ďalej. Mal by som sa zúčastňovať aktivít v rámci regiónov v Žilinskom kraji, podieľať sa na športovej časti, spolupracovať s trénermi. Mám záujem o vzdelanie i o spoluprácu pri výchove mládeže.“
Korčuliarsku techniku cibrí aj krasokorčuľovaním. Vo Švédsku hrával s Cehlárikom, raz by sa rád vydal za ním do NHL Čítajte Majster sveta z roku 2002 sa tak zaradí k skupinke hokejových „zlatých chlapcov“, ktorí po konci hráčskej kariéry figurujú v slovenskom hokeji na trénerských či manažérskych postoch. Dôležité podľa Somíka bude, aby namiesto súťaženia a individualizmu spolupracovali: „Každý môže pomôcť svojím podielom. Toto nebude o jednotlivcoch, musí sa vytvoriť silná skupina skúsených trénerov, ktorí budú spolupracovať. Dnes máme veľmi málo detí, ktoré začínajú s hokejom. Toto je prvý problém, ktorý ak nevyriešime, bude čoraz ťažšie vychovať nové hokejové generácie.
Keď sme my začínali, bolo nás v ročníku 50. Teraz je ich pätnásť. To je neskutočný rozdiel. Treba hľadať spôsoby, ako deti pritiahnuť k športu celkovo, nie je to len o hokeji. Je tu veľa kvalitných trénerov, ich vzdelanosť je na dobrej úrovni. Keď deti prídu a budú mať záujem pracovať či skôr zabávať sa hokejom, myslím si, že do budúcna môžeme zase vychovať generáciu výborných hokejistov.“
Vnútorná i zahraničná spolupráca
Rodák z Martina zdôrazňuje kooperáciu ako jeden z primárnych pilierov, na ktorom by mala stáť výchova budúcich hokejových hviezd. A to nielen v rámci našej krajiny, ale aj v rámci medzinárodného hokeja. „Najmä tréneri nižších ročníkov by mali spolupracovať. Každý z nich má svoje skúsenosti, odskúšané veci, ktoré mu fungujú. Keď začne tieto informácie posúvať ďalej, aj ďalší tréneri vďaka nim môžu rásť. Nejde o to, či hviezdneho hráča vychová ten alebo ten. Keď budú výsledky v reprezentácii, bude to zároveň výsledok práce všetkých koučov. Keď sa navyše táto spolupráca doplní informáciami zo svetového hokeja, tréningový proces sa môže dostať na výbornú úroveň. Nemôžeme sa uzatvárať, momentálne je to celosvetový trend, hľadať nové veci, posúvať sa vpred. Teraz sú iné deti, veci ohľadom psychológie a ďalších oblastí sa zmenili. Nejde len o hokejovú časť, je dôležité zareagovať aj na tie ostatné stránky športovej výchovy,“ vysvetľuje.
Priznáva, že občas, keď v televízii zbadá zábery zo svetového šampionátu v roku 2002, spomienkami sa vráti k zlatým momentom. Označuje ich ako najsilnejší zážitok svojej hokejovej kariéry, tešil sa však aj z dvoch českých extraligových titulov v drese Pardubíc (2007 a 2012). Slovenský titul majstrov sveta je minulosťou, no aj s prispením hráčov, ktorí sa na ňom podieľali, by raz opäť mohol byť realitou.
