Marek Korenčík sa podľa vlastných slov sa k hokeju doviedol sám. V roku 2006 ho uchvátila zlatá eufória majstrovskej Žiliny a rozhodol sa, že podobné emócie by chcel zažívať aj on. Osemnásťročný obranca po hokejovom raste v mládežníckych žilinských tímoch odišiel do Švédska, kde aktuálne pôsobí v juniorke klubu Luelå HF. Rok 2017 mal popretkávaný reprezentačnými akciami, v apríli reprezentoval Slovensko na domácich Majstrovstvách sveta hráčov do 18 rokov a v jeho závere sa ocitol aj vo výbere hokejistov do 20 rokov, ktorí bojovali na svetovom šampionáte v Buffale.
Po štvrťfinálovej prehre na Majstrovstvách sveta hokejistov do 20 rokov ste ešte pár dní ostali v Buffale. Aký bol program týchto dní?
Áno, odlietali sme až cez víkend. Tie dni v USA sa niesli v tímovom duchu. Boli sme pri Niagarských vodopádoch, urobili sme si pekné fotky, nakúpili si suveníry. Boli sme sa spolu pozrieť na semifinále Česko – Kanada. Inak to bolo voľnejšie, mohli sme si urobiť svoj program, mali sme k dispozícii lístky, mohli sme sa chodiť pozerať na zápasy.
Aký bol váš ďalší program po návrate na Slovensko?
V nedeľu sme prileteli, po príchode do Žiliny som bol v podstate každý deň bol na ľade a ostatný čas som sa snažil tráviť najmä s rodinou, s kamarátmi a užiť si, že som pár dní doma. Od štvrtka som opäť vo Švédsku.
Ako s odstupom času hodnotíte pôsobenie slovenského tímu na šampionáte?
Mňa to vždy najviac mrzí hneď po zápase. Na druhej strane, so Švédmi sme hrali super, takže môžeme byť na seba hrdí. Skôr ma to dostalo až o deň neskôr, vtedy som si uvedomil, že sme naozaj mohli byť v semifinále. Pred duelom so Švédskom nik nečakal, že by sme mohli postúpiť, možno ani my samotní.. Ale ako sme hrali, tak nám napadlo, že my predsa pokojne môžeme cez nich prejsť. Škoda, že to nevyšlo. Ale emócie už opadli a myslím si, že sa nemáme za čo hanbiť.
Prišlo vytúžené víťazstvo, Vlci si poradili s Popradom Čítajte Pre vás bol posledný zápas špecifický tým, že práve vo Švédsku pôsobíte. Boli na majstrovstvách aj vaši spoluhráči z Luley?
Áno. Vo švédskom výbere to bol brankár Filip Gustavsson a center Isac Lundeström. Hlavne s Filipom sme veľkí kamaráti, pred zápasom sme sa asi hodinu rozprávali. Nie o hokeji, len tak, kamarátsky. Dokonca náš človek pre médiá prišiel s nápadom, či pre neho nechcem nahrať nejaký odkaz po švédsky. Tak som ho nahral, zasmial sa na tom. Po návrate do Luley zas budeme dlho kecať a rozprávať si zážitky.
Doťahovali ste sa navzájom?
Samozrejme. Ale oni boli veľkí favoriti, takže si to veľmi nepripúšťal. Zapriali sme si veľa šťastia a po zápase mi povedal, že sa báli, veď skoro vypadli.
Pôsobíte vo Švédsku, v rámci rôznych medzinárodných podujatí prichádzate do kontaktu s hokejom iných krajín. V čom spočívajú najväčšie rozdiely medzi slovenským hokejom a hokejom top krajín?
V zápasoch je to podľa mňa o korčuľovaní, o individuálnych zručnostiach. Niektorí chalani, ktorí boli na majstrovstvách dvadsaťročných, majú za sebou už aj zápasy NHL. Tie mužstvá dokázali pracovať 60 minút vo vysokom tempe, vo vysokom nasadení, všetky štyri päťky. Bolo to veľmi náročné. Napríklad v prvom stretnutí proti Kanade to bol útok za útokom. Boli sme pod neustálym tlakom, nevedeli sme, kde nám hlava stojí. A Kanada šlapala, čím viac vyhrávala, tým viac si užívala zápas. Tam už sa potom prejavia aj individuálne zručnosti. Keď niekto vyhráva 5:0, viac si dovolí a my vyzeráme ako trhací kalendár.
Ako sa dá čo najlepšie uhrať zápas, ktorý sa odohráva prakticky len vo vašej obrannej tretine?
S Kanadou sme videli, do čoho sme vlastne prišli. A následne, proti Amerike, tréner vymyslel super taktiku, čo na nich môže platiť a vyhrali sme. Víťazstvom s Amerikou sme si získali aj rešpekt a s Fínmi sme potom hrali, dovolím si tvrdiť, otvorenú partiu. Švédske médiá sa báli, že prehrajú, po zápase mi to povedali švédski novinári. Náš herný prejav bol podľa mňa dobrý.
Tento rok ste absolvovali dva svetové šampionáty. Ako si spomínate na aprílové Majstrovstvá sveta hráčov do 18 rokov v Poprade? Na Slovensku ste vtedy urobili menší hokejový sviatok.
Môj názor je, že náš ročník 1999 je na Slovensku veľmi silný. Máme veľmi dobrý káder, individuálne kvality. A to v iných mužstvách, v iných ročníkoch možno chýba. Veď do Buffala, na majstrovstvá, kde hrali o rok starší chalani, sme sa dostali až deviati z nášho ročníka. Aj to o niečom svedčí.
Majstrovstvá osemnástok sú trošku ľahšie, pretože zámorské tímy v čase ich konania hrajú play-off. Takže oni na ne nedovezú plný výber. S Kanadou sme hrali v Poprade predĺženie, s dvadsiatkou v Buffale niečo také nebolo reálne.
Líšil sa však aj herný prejav, ktorým sa slovenské výbery na jednom či druhom šampionáte prezentovali.
V osemnástke sme hrali na pohľad pekný hokej. Prinášalo nám úspech hrať otvorenú, agresívnu partiu. V dvadsiatke sme to skúsili s Kanadou, dostali sme šestku, ale nebyť brankára, ktorý skvelo zachytal, mohli sme pokojne dostať dvanástku. Až keď sme prispôsobili taktiku tomu, na čo máme a ako máme ísť proti súperom, tak to vyšlo.
V Poprade to bol naozaj sviatok. Keď sme videli vypredaný zimák, bol to super pocit. Ľuďom sme po nevydarených zápasoch seniorskej reprezentácie na majstrovstvách ukázali, že hokej je super, že ich baví. Hrali sme pekne, zároveň sme si však uplietli na seba bič. Teraz musíme podávať také výkony, aby sme nepodliezali latku, ktorú sme nastavili v Poprade.
Čo urobí so psychikou mladého hokejistu fakt, že zrazu hrá pred niekoľkotisícovou návštevou?
V Buffale sklamala atmosféra. Nielen nás, aj Reného Fasela, prezidenta Medzinárodnej hokejovej federácie. Prišlo málo ľudí, na otvárací zápas s Kanadou ich tam bolo možno sedemtisíc, na USA o tisícku menej. A to je 20-tisícová hala, čiže to je veľmi nízke číslo. Veľmi nízke návštevy.
