Štvrtok, 24. jún, 2021

Partizán, ktorému podhodili náboj

Medzi pamätníkov druhej svetovej vojny, slovenského národného povstania a partizánčiny v našom regióne patrí aj 81-ročný Pavol Michalec z Fačkova.

Medzi pamätníkov druhej svetovej vojny, slovenského národného povstania
a partizánčiny v našom regióne patrí aj 81-ročný Pavol Michalec z Fačkova.

Z rodnej dediny Fačkov odišiel v roku 1944 spolu so starším bratom Jurajom do hôr k partizánom, ktorí boli v okolitých lesoch. Povstalecký štáb sídlil v Kunerade, velil mu Rus Popov, na ktorého si Pavol Michalec stále dobre pamätá: „Bol to taký silný chlap. S Rusmi sme vychádzali dobre. Mali hrozne tuhú pálenku, vodku. Od nás z dediny sme boli asi piati aktívni partizáni.“ Ale podotýka, že v odboji pomáhala väčšina obyvateľov Fačkova, vrátane žien. Nemcov nemali radi, volali ich „šváby“. Vo Fačkove zastrelili viacerých chlapov. Vypočúvali ich pod vtedajšou školou v pivnici a potom odviedli za dedinu a zastrelili. „V horách bolo veľa partizánov nielen z Fačkova, ale aj z Čičmian. Doteraz ľudia nachádzajú v lesoch pušky, aj keď už poriadne hrdzavé.“ V doline Svrčinie zranila Fačkovčana mína, ktorá tam bola od vojny: „Nemci podmínovavali, my sme robili to isté. Zbraní sme mali dosť, len strelivo občas chýbalo. Neboli sme v horách s povstalcami stále, cez zimu sme chodili domov. Dnes už z nás, čo sme boli u partizánov, nežije v dedine skoro nikto, hádam len Ondrej Šurman, ktorý má 90 rokov.“ Aj Pavlov starší brat Juraj nedávno zomrel. Napriek svojmu úctyhodnému veku si Pavol Michalec pamätá viaceré podrobnosti z tých pohnutých čias, od ktorých nás dnes už delí 60. rokov. Vynárajú sa mu konkrétne detaily: „Pred Nemcami som skrýval, že som s partizánmi. Raz mi v dedine jeden Nemec strčil náboj do vrecka. Chcel mi tým dokázať, že som partizán. Všimla si to moja sestra. Dôstojník potom toho vojaka - darebáka za to vyfliaskal. Vo Fačkovskom sedle bol veľký prepad v roku 1944. Nemci tam zabili 16 partizánov, zvyšní ušli.“ Dnes je tam pietne miesto, kde chodia Fačkovčania každoročne klásť vence. „Dedinu oslobodili 29. apríla, s Rusmi tu boli aj Rumuni. Tí boli na tom horšie ako Rusi, namiesto remeňov mali pušky len na špagátoch, na nohách onuce. Ľudia ich vítali, keď ich videli prichádzať, boli šťastní. Vojaci dávali deťom cukríky. Zdržali sa tu 2-3 hodiny a išli ďalej.“ Ani oslobodenie nebolo poslednou bodkou za vojnou. Neskôr ešte vytiahli zbrane proti Benderovcom v lesoch. Ale 29. apríl ostal pre dedinu pamätný a eufória tohto dňa ľudí v obci zomkla. „Ľudia si vydýchli, že vojna konečne skončila. Vtedy hovorili, že až do smrti nebudú v tento deň pracovať. Ale potom niektorí zabudli.“ Pavol Michalec patrí k tým, ktorých spomienky neblednú.