Futbalový rozhodca Stanislav Nemček je už stálicou medzi arbitrami Oblastného futbalového zväzu Žilina (ObFZ). O jeho kvalitách svedčí aj fakt, že v januári tohto roka si prevzal ocenenie pre najlepšieho arbitra ObFZ Žilina za uplynulú sezónu.
Na plese ObFZ Žilina ste si prevzali cenu pre najlepšieho rozhodcu. Čo pre vás toto ocenenie znamená?
– V prvom rade by som rád poďakoval za toto ocenenie. Táto cena je pre mňa akýmsi zrkadlom, odrazom mojej snahy a práce vo futbale.
Kedy sa začala vaša rozhodcovská kariéra?
– Pred desiatimi rokmi. Bol som oslovený viacerými ľuďmi, či by som nechcel pracovať ako futbalový rozhodca. Predtým som hrával futbal v Závodí, kde som aj vyrastal. Neskôr som hrával v ZVL Žilina. Potom som šiel na strednú školu do Bratislavy, kde som aktívne hrával za RAPID Bratislava.
Máte za sebou množstvo odpískaných zápasov. Je nejaký, na ktorý si nejako špeciálne spomínate, ktorý sa vám natrvalo vryl do pamäti?
– Áno, mám za sebou veľa odpískaných zápasov. Najviac mám v pamäti, keď som bol postranný rozhodca na stretnutiach MŠK Žilina v priateľských zápasoch.
Rozhodca musí často urobiť rozhodnutie v zlomku sekundy. Čo vám preletí hlavou pri spornej situácii, prípadne, aký je to pocit, keď musíte urobiť rázne rozhodnutie?
– Áno, máte pravdu, rozhodca sa musí rozhodnúť hneď a za svojím verdiktom si musí vždy stáť. Mám veľmi rád, keď hráči hrajú fair-play. Spomeniem príklad – ten hráč, ktorý urobil faul, sa ospravedlní súperovi a podá mu ruku. Niektorí futbalisti majú namiesto tohto dobrého gesta zbytočné reči, že to rozhodca zle posúdil.
Stanislav Nemček v akcii. FOTO: ARCHÍV S.N.
V súčasnosti je nedostatok rozhodcov. Kde hľadať príčinu tohto stavu? Čo by ste možno odkázali mladým nádejným arbitrom?
– Práca rozhodcu nie je jednoduchá. Mladým však odkazujem, aby sa nebáli skúsiť si činnosť rozhodcu a aby si uvedomili, že práca rozhodcu nie je iba o peniazoch, ako si niektorí myslia, ale aj o zodpovednosti.
Vaše víkendy sa točia hlavne okolo futbalu. Prakticky každú sobotu a nedeľu beháte po trávnikoch. Už ste si na to zvykli? Čo na to vaši najbližší?
– Máte pravdu. Už keď vyjde delegácia, tak sa snažím sústrediť na zápasy, ktoré mám cez víkend. Niekedy nemám čas sa pomaly ani najesť, keď máme zápasy od rána. A vďačím aj svojej mame, že toleruje moju prácu a snaží sa mi pomôcť. Zabezpečí mi aj stravu, aby som to zvládol na ihriskách.
Rozhodcovia to nemajú často jednoduché. Spoza ihriska si vypočujú kadečo. Ako to vy vnímate? Už ste odolný voči dedinským fanúšikom?
– Myslím si, že na Slovensku je to hrozné. Pískal som turnaje v Česku a tam sa ľudia úplne inak správajú k rozhodcom a aj diváci sú slušnejší. Minulý rok som bol na zápase Liverpool – Real Madrid a napriek tomu, že domáci prehrali, tak im ich fanúšikovia na konci zatlieskali. Pre mňa to bol úžasný zážitok. Sú niekedy veľké emócie, pretože každý chce vyhrávať. Na druhej strane, rozhodoval som ťažké zápasy, kedy mi porazení po zápase poďakovali za dobrý výkon. To bol pre mňa dobrý pocit, že som si svoju prácu odviedol kvalitne, aj keď sa to niekedy niektorým nepáčilo. Pretože u nás sa zväčša prídu diváci na dedinách vykričať na rozhodcov, niektorí pri tom nevedia, ktoré je domáce mužstvo. Je to zrejme preto, lebo sa doma asi boja svojich žien. Už som to aj jednému divákovi povedal, a potom mi začal fandiť. V dnešnej dobe sa hrá moderný futbal, nie taký, ako si to niekto predstavuje.
Vyhrali ste titul najlepšieho rozhodcu, takže o vašich kvalitách nemôže byť pochýb. Máte ešte nejaké ciele, ktoré by ste ako arbiter chceli dosiahnuť?
– Pokiaľ budem kondične vládať a bude mi zdravie slúžiť, tak by som chcel pokračovať v práci rozhodcu. Neskôr by som chcel robiť delegáta. Ja si víkend bez futbalu už ani neviem predstaviť. Už mám veľa rokov, a preto nemôžem, ani nechcem postúpiť do vyššej ligy.
Možno máte aj vy nejaký rozhodcovský vzor. Kto je to a prečo?
– Je to taliansky rozhodca Pierlugi Collina. Tak ma aj kamaráti prezývajú od začiatku mojej rozhodcovskej kariéry.
