Odkiaľ pochádzate?
- Pochádzam priamo zo Žiliny. Tu som vyrastala aj študovala. Mamina je zo Žiliny, ale jej starí rodičia boli nemecko-maďarského pôvodu. Môj otec sa narodil v Žiline, potom odišli do Malaciek a znova sa vrátili. Jeho starí rodičia pochádzali od Viedne a od Buchlova.
Kedy ste začali s folklórom? A prečo práve detský folklórny súbor Cipovička?
- K folklóru mám blízko odjakživa. Keď bolo niekde nejaké folklórne vystúpenie, vždy som ťahala svojho otca, aby tam so mnou šiel. Na gymnáziu som tancovala vo folklórnom súbore Slovenár v Žiline. Folklór je pre mňa naozaj srdcovou záležitosťou. Keď som študovala v Turčianskych Tepliciach, každý deň som dochádzala do Žiliny, len aby som mohla chodiť do súboru. Neskôr som začala pracovať v Centre voľného času Spektrum v Žiline. Do Centra voľného času na Zvolenskej ulici som sa presunula, keď sa tu zakladali nové krúžky. Kolegyňa Andrejka Ďuranová-Šošková zakladala nové krúžky a nazvala tento súbor Cipovička. Navrhla mi, že keď sa venujem folklóru, aby som si to zobrala pod svoje krídla. Cipovička v roku 1997 začínala z desiatimi deťmi. Postupne sa mi podarilo z Cipovičky urobiť to, čo je dnes, teda plnohodnotný folklórny súbor. Samozrejme, pomáhali mi rôzni ľudia, ktorí prešli týmito dverami. Boli to muzikanti, taneční pedagógovia, ktorí mali k folklóru blízko. Niektorí z nich sú tu dodnes.
Ako súbor Cipovička ste získali rôzne ocenenia. Ktorá bola vaša prvá súťaž?
- Jarko Holeša, ktorý začínal ako úplne prvý muzikant v Cipovičke, bol práve ten človek, ktorý ma doslova donútil ísť na prvú súťaž. Začínali sme na súťaži Javorové husličky, bola to regionálna postupová prehliadka detských folklórnych súborov, ktorú každoročne poriada Krajské kultúrne stredisko v Žiline. Postupne sme sa začali zdokonaľovať. Ja som sa dala na štúdium a urobila som si rôzne kurzy v tomto odvetví, čo sa týka tanečnej pedagogiky či folkloristiky. Prinieslo to svoje ovocie a v tomto aj minulom roku sme sa dopracovali na celoslovenskú postupovú prehliadku detských folklórnych súborov v Likavke, kde v tomto roku Cipovička získala „Cenu Klimenta Ondrejku“, ktorú si ja veľmi vážim. Moja dlhoročná a veľmi dobrá kamarátka Lenka bola na vianočnom koncerte, kde spievali deti z Cipovičky s dievčenskou speváckou skupinou Spievanky a práve ona mi navrhla, aby sme nahrali CD s vianočnou tematikou. Obávala som sa toho, ale poradila mi, na aké nahrávacie štúdio sa mám obrátiť, niektoré koledy sme vyberali spolu ešte pred desiatimi rokmi s Cipovičkou do Schallaburgu. Výskum, čo sa týka nárečia regiónov, som rozoberala s tetou Helou Zahradníkovou. Keď sme počúvali pracovné CD, veru sme si aj poplakali, ale od šťastia. V novembri 2014 nám CD teta Helenka Zahradníková požehnala medom na vianočnom koncerte „Od Ondreja do Troch Kráľov“, kde vystúpili DFS Cipovička a dievčenská spevácka skupina Spievanky, ako hostia Folklórna spevácka skupina Čiperky, Ľudová hudba Terchová a Roman Bienik.
Má vaša dcéra tiež blízko k folklóru ako vy?
- Nemohla veľmi namietať. Mala šesť rokov, keď som sa ja začala naplno venovať Cipovičke. Ona je doslova také dieťa folklóru. Chodila do súboru a neskôr mi pomáhala trénovať. Chodila aj do folklórneho súboru Rozsutec, kde tancovala a spievala. Takže určite má blízko k folklóru.
Je pravda, že folklór je jedna veľká rodina?
- Určite áno. V súboroch sú rôzne vekové kategórie. Prídu sem malé deti a odídu ako dospelí či starí ľudia. Spájajú nás rôzne zážitky a úspechy. Pravdou je, že každému správnemu umelcovi sa z javiska odchádza veľmi ťažko. Preto sa možno hovorí, že v súbore človek nezostarne. Nie, že by nechceli zostarnúť, ale nevedia si predstaviť, čo by bez svojho umenia a fanúšikov robili. Je to také životné poslanie.
Keď ste začínali s Cipovičkou, mali ste malú dcérku a popri tom ste si ešte robili aj vysokú školu. Ako ste to zvládli?
- Keď človek chce a robí niečo od srdca, tak sa to dá. To bol aj môj prípad. Veľkou oporou bola aj moja sestra a rodičia, ktorí mi pomohli.
Ako vyzerá váš pohodový deň?
- Keď si nemusím nič programovať a všetko plynie tak samo od seba. Taký pohodový deň som mala nedávno. Pre mňa je pohodový deň, keď nemusím riešiť čas a ponáhľať sa niekam.
Aké sú vaše tradičné Vianoce?
- Vianoce trávime vždy s našimi rodičmi. Otec pred dvomi rokmi zomrel, takže teraz sú Vianoce bez neho také zvláštne, smutné. Mávame klasickú štedrovečernú večeru. Na stole nesmie chýbať kapor, aj keď ja ho veľmi nemusím. Robievame zemiakový šalát a, samozrejme, vianočnú kapustnicu. Uctievame si aj niektoré staré zvyky. Medové krížiky na čelo u nás nikdy nesmú chýbať. Dávame tiež peniažky pod obrus a tanier navyše pre zosnulých. Po večeri sa pri stromčeku rozdelia darčeky. Niekedy sa ešte u nás hádzalo papučou. To sa hádže papuča za seba smerom k dverám. Ak ostane papuča špičkou von z dverí, tak sa dievčina do roka vydá. Tiež sa šúpalo jabĺčko. Šupka musela byť čo najdlhšia. Aké písmeno zo šupky vzniklo, tak sa mal volať nastávajúci ženích. Tiež ešte rozkrajujeme jablko, ak tam vznikne hviezdička, znamená to, že budeme celý rok zdraví .
Bez čoho si neviete predstaviť Vianoce?
- Neviem si predstaviť, že by sme neboli na Vianoce všetci spolu, celá rodina.
Folklór sa viaže z rôznymi tradíciami. Mali ste niektoré z týchto tradícií zaužívané aj u vás doma?
- Keď som bola dieťa, s našimi rodičmi sme chodievali triasť ploty. Odtiaľ sa šlo k rodine, kde sme liali olovo cez kľúčovú dierku. Aké písmeno alebo znak vznikol, tak sa mal volať nastávajúci, prípadne také povolanie mal mať. Bolo to na fantázii. To bola taká naša rodinná tradícia. Aj na Luciu sme chodievali vymetať kúty. Slovenských tradícií je veľa a sú krásne. Preto ich dodržiavam aj v súbore a učím to aj deti. Tradície k folklóru jednoducho patria.
Autor: Michaela Kubusová
