Vaše texty vznikajú spontánne, alebo ich takpovediac vysedíte?
– Ako ktoré. Niektoré vymyslím a sú takmer hotové, tých je najmenej, iné zas napíšem a upravujem aj niekoľko mesiacov. Paradoxne, čím kratší text, tým dlhšie nad ním sedím. Pretože sám na sebe mám odpozorované, že napísať veľa balastu okolo pointy nie je vôbec zložité. Radšej sa však s aforizmom pohrám tak, aby v ňom každé slovo malo svoj význam a svoje miesto. Ako povedal Zdeněk Svěrák: „Každé zbytočné slovo je zbytočné.“
Kde beriete inšpiráciu?
– Všade. Nechodím ju hľadať, sama ku mne prichádza. Oči a uši mám otvorené a všetko, čo vidím a počujem, vnímam ako inšpiráciu. Idem po meste, začujem dve-tri slová, vytrhnuté z kontextu a mne sa to v hlave hneď nejako vyjaví a začnú sa mi spájať významy. V komunikácii je kontext dôležitý, no pre mňa je často inšpirujúce, ak ho nepoznám, vtedy si vytvorím svoje súvislosti, no, a je to. Nie je čo vymyslieť, všetko tu už je.
Máte nejaké svoje najobľúbenejšie aforizmy? Ktorý zo svojich aforizmov považujete za najvydarenejší?
– Takmer vždy sa mi najviac páči ten, ktorý som práve vymyslel. To je taká tá eufória z toho, že som napísal niečo nové. Potom sa k textu vrátim o hodinu, o dva dni, alebo o týždeň a už prepisujem. Podobne sa staviam aj k už napísaným textom. To, čo sa mi páčilo pred rokom, sa mi dnes už nemusí, takže sa to vyvíja. Ale potom mám aj texty, ktoré sa mi páčia tak, ako som ich napísal na prvýkrát. Takým je napríklad „Sloboda očami diktátora: Každý nech si robí, čo chcem.“
Okrem aforizmov píšete aj vtipné scénky. Čo je vášmu srdcu najbližšie?
– Obe mám rád a obe stoja na dobrom nápade. Aforizmy a epigramy píšem sám a scénky pre Divadlo Na Hrane píšeme spolu s Mišom Chmeliarom a robíme to tak, aby sa nám to dobre hralo. Občas sa stane, že napíšem aforizmus a ten nápad použijeme aj v scénke, no býva to aj naopak. Divadelná scénka je však zaujímavejšia, čo sa procesu tvorby týka. Tam ten text skladáme z replík, je tam veľa humorných situácií a spolu to má nejakú pointu. Najvýraznejšie sa text formuje pri samotnom písaní, čosi sa ešte zmení pri skúšaní, ale to ešte nie je hotová scénka.Jej podoba sa mení každou skúškou či reprízou. Aforizmus napíšem, vydám ho knižne a už je na papieri, viac s ním nepohnem. Ale pri divadle sa mi páči, že ten text stále žije. Je to nekončiaci proces. Po každej zmene ma potom zaplavuje pocit, že sme práve vytvorili niečo nové, a to ma baví.
Kedy sa ako spisovateľ cítite najviac spokojný a hrdý na to, čo ste napísali?
– Spokojnosť je relatívny, a určite nie trvalý stav. Ako som spomínal, moja spokojnosť s niektorými textami sa mení v čase. Inak som sa na ne pozeral včera, inak dnes a inak to možno bude zajtra. A hrdosť, to je také zvláštne slovo.
V podstate ani neviem, čo presne znamená. Nezakladám si na tom, čo napíšem a neberiem to príliš vážne. Milujem humor, baví ma myslieť v aforizmoch a baví ma hrať sa so slovom, tak to robím.
Čo sa týka písania, máte nejaký vzor alebo niekoho, koho obdivujete?
– Najbližšie sú mi aforizmy Milana Lasicu, Tomáša Janovica, Tomáša Uleja či Borisa Lilova. Páči sa mi, ako píše hry Stanislav Štepka, ale aj to, ako robí celé Radošinské naivné divadlo, tento humor je mi blízky. Ale inak v podstate nemám konkrétneho obľúbeného spisovateľa, ktorého by som mohol spomenúť.
Aké sú vaše plány do budúcna?
– Plány sú veľmi zväzujúce. Najmä tie dlhodobé, takže si žiadne veľké nerobím. Ani knihu som neplánoval vydať a je tu. Písal som aforizmy a zrazu ich bolo toľko, že som začal dostávať otázky, kedy bude kniha. Rovnako to je aj teraz. Píšem, hrám v divadle a verím, že sa o svojej budúcnosti včas dozviem.
