Máte za sebou niekoľko románov, patríte medzi naj-predávanejších autorov na Slovensku. Kedy ste začali písať?
– Prvé pokusy o spisovanie príbehov som mal zhruba ako desaťročný, neskôr som v tom pokračoval na strednej škole.
Písaním sa dnes živíte, ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
– Ako autor potrebujem byť v živom kontakte so všetkými možnými spôsobmi podania príbehov. Takže okrem písania veľa čítam, pozerám filmy či seriály, alebo dokonca hrám scenáristicky náročnejšie videohry. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o relax, ale nie je to tak. Sledovať skrytú mechaniku a dynamiku príbehov býva pomerne náročné.
Čo vás pri písaní kníh inšpiruje?
– Takzvaný obyčajný život, keďže, ako všetci ostatní, prežívam jeho privrátené aj odvrátené stránky. V dobrej knihe je vlastne zachytený útržok spoločných radostí, smútkov, úspechov aj sklamaní, ktoré zažívame. Deliaca čiara medzi autorom a čitateľmi sa vytráca, iba vtedy kniha pôsobí tak, ako má.
Pri písaní viete vopred, ako sa román skončí?
– Pri každom románe je to iné. Niekedy viem, inokedy ani netuším a nechávam sa prekvapiť.
U autorov je celkom bežné, že použijú pre svoje literárne postavy ľudí zo svojho okolia. Čo je pre vás jednoduchšie, vymýšľanie alebo popisovanie jestvujúceho?
– Pri tvorbe vôbec neuvažujem v takýchto kategóriách, takže neviem ani spätne odpovedať, čo je pre mňa jednoduchšie.
Sú príbehy vo vašich knihách reálne?
– Napísať knihu znamená venovať veľa času a energie fabulácii. To je, napokon, jedným zo zmyslov beletrie. Preto k svojim príbehom už zásadne neprikladám žiadne dodatočné vysvetlenia ani upresňovanie. Všetko, čo som chcel povedať, je priamo v nich. Pokiaľ niekoho zaujíma presnosť faktografických údajov, môže si ich overiť. Všetko ostatné nechávam na čitateľoch. Keď autor ešte aj mimo knihy priveľa mudruje a vysvetľuje, nie je to dobre.
Na ktorú zo svojich kníh ste najpyšnejší?
– Na smrť a V tieni mafie.
S akými reakciami na svoje knihy sa stretávate? Na knižných weboch je už v súčasnosti možné pridávať rôzne komentáre, čítate ich?
– Asi ako každý, aj ja sa stretávam s rôznymi reakciami na svoju prácu aj osobu. Niektoré sú kladné, ďalšie kritické a nájdu sa aj vyložene zlomyseľné. Kladné hodnotenia, našťastie, prevažujú. Napokon, aj to, že si moje knihy kupuje a číta čoraz viac ľudí, je zrejme forma reakcie a vyjadrenie spokojnosti, za čo som veľmi vďačný. Zároveň si však myslím, že človek, a netýka sa to iba autorov, by si mal udržať určitý odstup aj od chvály, aj od kritiky. Uznávam zdravý stred medzi prílišným sebavedomím, ktoré neraz prerastá do arogancie, a prehnanou skromnosťou, ktorá sa zas často mení na zbytočnú zakríknutosť.
Umelci zvyknú hovoriť, že tvorenie je pre nich utrpením. Vy pri písaní trpíte, alebo vám skôr spôsobuje radosť?
– Pri tvorbe zažívam celé spektrum pocitov, ktoré sa snažím pretaviť do diela. Myslím si, že práve emocionálnu pestrosť čitatelia oceňujú. Základom dramatického umenia sú od nepamäti slzy aj smiech. Zároveň niekedy píšem o veciach či udalostiach, z ktorých mi je samému do plaču, takže pocity radosti pri tom veľmi nezažívam. Inokedy je to zas naopak.
