ŽILINA. Martin Šulík má herecké umenie v rodine v podobe svojho otca Antona Šulíka, martinského a žilinského divadelného herca. Ten ho od nástupu na Vysokú školu múzických umení odhováral. Dnes je Martin Šulík jedným z najúspešnejších slovenských režisérov. Stretnutie s ním si mohli v všetci milovníci umenia vychutnať v priestoroch Bulvaar Restaurant v Dome odborov.
K srdcu mu prirástol film Všetko, čo mám rád
Štúdium absolvoval v roku 1986 stredometrážnym hraným filmom Staccato. Vyskúšal si úlohu herca a všetky jeho diela sa stretli s veľkým ohlasom. K srdcu mu však najviac prirástol film Všetko, čo mám rád.
„Spokojný nie som asi zo žiadnym filmom. Keď ho človek film vidí, sleduje v ňom iba chyby. Najlepší pocit mám ale z filmu Všetko, čo mám rád, pretože v ňom hral môj otec. Okrem toho brat tam robil pomocného režiséra a druhý brat robil asistenta kamery. Je to taký rodinný film a navyše je o tom, čo mám rád,“ povedal režisér.
Nie z každého nápadu však vznikne film. „Mám na zozname veľa nedokončeného. Nejaké projekty sa neuskutočnia, alebo sa nejakým spôsobom odrazia v iných projektoch. S Markom Leščákom sme napísali napríklad scenár Bratia a televízie oň neprejavili záujem. Potom sme urobili Záhradu, a tam je v podstate časť zo scenára z Bratov.“
Nejakým spôsobom sa časti z projektov dostanú do iných filmov, mnohé nápady však nikdy neboli zrealizované. „Teraz máme rozpracovaný projekt o povstaniach. Ide o príbeh dievčaťa, ktoré prejde so svojím dieťaťom cez celú krajinu. Je veľká škoda, že takéto projekty sa bez medzinárodnej spolupráce urobiť nedajú. Francúzi, Nemci a ani Poliaci doposiaľ o spoluprácu záujem neprejavili.“
Študenti sú veľmi šikovní
Svoje dlhoročné skúsenosti posúva ďalej študentom na Vysokej škole múzických umení. V roku 2013 sa stal profesorom v odbore filmové umenie a multimédiá. „Školstvo funguje tak, že keď je nejaký odbor na vysokej škole, musí mať aj odborného garanta. Dlhé roky ma od tejto funkcie a aj od iných oslobodzoval profesor Párnický. Napokon som bol okolnosťami prinútený profesúru si urobiť.“
Na titul musí mať človek prax a aj natočené filmy. „Na docentúru musia byť dva filmy, na doktoratúru jeden film a na profesúru ďalšie dva filmy. Nesmú sa pritom opakovať. Ja som v podstate filmy točil iba kvôli tomu,“ smeje sa režisér.
Na svojich študentov je veľmi hrdý. „Je tam veľmi veľa šikovných ľudí. Najväčším producentov slovenských filmov sú v podstate študenti Vysokej školy múzických umení. Ročne natočia okolo 180 filmov, pričom polovica sú cvičenia, polovica sú normálne filmy. Zo všetkých filmov je 40 dobrých a tie vyhrávajú festivaly,“ dodal Martin Šulík.
