Čo vás priviedlo k fotografovaniu?
V štvrtej triede základnej školy šla naša trieda do školy v prírode. Otec mi vtedy dal do rúk malú bakelitovú „škatuľku“, ktorá bola vlastne fotoaparátom Kodak Brownie na formát snímku 4,5 x 6 centimetrov a jeden film. Jednoduché vybavenie fotoaparátu nevyžadovalo dlhé školenie ovládania tak, ako je to dnes pri komplikovaných zrkadlovkách. Fotografie sa podarili, ešte niekde v archíve sú. To bolo moje prvé stretnutie s fotografovaním.
Neskôr, v siedmej triede, sme mali zanieteného učiteľa fyziky – Pavla Kleju, ktorý ma zasvätil aj do vyvolávania fotografií v malej fotokomore za fyzikálnym kabinetom. To som už robil triedneho fotografa všetkých akcií, ktorých sa naša trieda zúčastnila. V deviatke som mal uverejnenú prvú fotografiu v žilinskom týždenníku CIEĽ. Vyvíjal som sa ďalej vo fotoklube na vysokej škole i následne po nástupe do zamestnania tu v Žiline vo fotoklube OBZOR. Okrem toho som viedol pri tunajšom Dome pionierov a mládeže viac ako 10 rokov dva fotokrúžky pre žiakov základnej školy.
Pokiaľ ide o techniku, dnes sa veľa pracuje s digitálnymi technológiami. Ako ste na tom vy?
Dlho som odolával digitálu, predsa len tá atmosféra práce s filmom, jeho vyvolávanie, následne zväčšovanie fotografií v tmavej komore, keď so vzrušením očakávate, či sa fotografia podarila, to ma držalo pri „klasike“. Ale vývoj ide dopredu, dnes sa všetci ženieme závratnou rýchlosťou vpred, niet času čakať, kým bude film vyvolaný a fotografie zhotovené.
Tak mám aj ja „digitál“. Jeho nevýhodou je, že často podľahnete pokušeniu spraviť namiesto jedného záberu aspoň tri a to je potom príčinou vzniku zlatej žily, keď sedíte pri počítači a triedite to kvantum, čo ste nafotili. Pri negatíve som si trikrát rozmyslel, kým som jedenkrát stlačil spúšť.
Na ktorú z vašich fotografií ste najviac hrdý?
Nedá sa to povedať o jedinej fotografii. Som hrdý na každú moju fotografiu „s pridanou hodnotou“, ktorá zaujme diváka a prinúti ho zastaviť sa pri nej a pochopiť autorov zámer.
K akým objektom viac inklinujete, k živým či neživým?
Som fotograf, ktorý nefotografuje celý život jedinú tému, zaujíma ma život i príroda, živá fotografia i fotografia neživých tvarov. Rád robím „street“ fotografiu, žiaľ, bulvár z nás, slušných fotografov, spravil hyeny, ktoré sa chcú živiť paparazzi fotografiami kohokoľvek.
Je to smutné, stretol som sa s agresivitou ľudí, ktorí ani neboli predmetom fotografie. Je to zlá správa pre spoločnosť, keď sa každý bojí, že ten druhý ho chce znemožniť. Preto badať v umeleckej fotografii ústup od fotografie reportážnej a viac prechod ku fotografii krajinárskej, abstraktnej, štylizovanej..., lebo pri nej vás nikto fyzicky nenapadne.
Kde čerpáte inšpiráciu?
Všade, kde sa nachádzam s fotoaparátom, ktorý mám stále pri sebe. Dnes si každý , kto má aspoň nejaký slušný mobil myslí, že je „profesionálnym“ fotografom. Ale fotografovať ešte neznamená vidieť. Inšpiráciou pre mňa je život okolo nás, svetlo, ktoré je k fotografii potrebné, tvary, línie...
Do akej miery fotografovanie ovplyvňuje vaše ďalšie záujmy?
Keďže som si Descartovu vetu „Cogito, ergo sum“ mierne upravil na moje motto: „Fotografujem, teda som“, tak je fotografovanie mojím dominujúcim koníčkom. Ale nájdem si čas aj na koncerty vážnej hudby, na výlety do prírody, na bicykel.
Aké sú vaše plány do budúcna?
Som zakladateľom aktívneho OZ Fotoklub OBZOR v Žiline a členom Fotoklubu OBZOR pri KrKS. Rád by som prezentoval vysokú úroveň žilinskej fotografie nielen v rámci Slovenska, ale aj v zahraničí. Dúfam, že sa mi to podarí.
