Ako dlho aktívne jazdíte a prečo ste sa rozhodli práve pre tento druh športu?
- K cyklistike ma viedol môj starý otec odmalička, on bol taký „klasik“ a mal veľmi rád cestnú cyklistiku. Spolu sme chodili po výletoch a mňa to začalo baviť stále viac, no ťahalo ma to najmä do terénu. Súťažne jazdím približne desať rokov a najviac ma bavia dlhé horské maratóny.
Čo vás na cyklistike najviac baví?
– Mám ju rád ako celok. Históriu, tréning, techniku. A hlavne nič sa nevyrovná tomu úžasnému pocitu únavy a čistej hlavy, keď sa vraciam z nejakého výjazdu alebo v cieli dobre odjazdených pretekov.
Pochodili ste veľa krajín. Ako sme na Slovensku na tom v rámci cyklistiky v porovnaní s ostatnými štátmi?
- U nás sa to všetko ešte stále rozbieha v porovnaní s Talianskom, Rakúskom a Českom. Napríklad v Taliansku sa ľudia cyklistikou bavia bez ohľadu na vek. Cyklistika tam má obrovskú históriu a od toho sa odvíja kopec ďalších vecí. Jednou z nich je napríklad ohľaduplnosť vodičov. U nás mám niekedy pocit, akoby sme na ceste boli len prekážka. Ale na druhej stane sa povedomie pomaly zlepšuje, máme už mnoho naozaj kvalitných podujatí a najmä poriadne terény a hory.
Čo vás čaká v tejto sezóne?
- Bude toho celkom dosť. Za rok to vychádza na približne 25 pretekov. Bavia ma najmä dlhé trasy a podľa toho si vyberám, kam pôjdem. Mám už také svoje obľúbené podujatia u nás aj v zahraničí, kam chodím pravidelne a sem- tam natrafím aj na niečo nové. Medzi moje srdcovky patria štvordňové etapové preteky v Poľsku – MTB Trohpy a taktiež Rakúsky Salkammergut Trophy, čo je už skutočný extrém na 214 kilometrov trase s prevýšením 7000 metrov. Väčšina tratí má totiž okolo 80 – 120 kilometrov. Ale ak sa vyskytne niečo zaujímavé aj v blízkom okolí, tak si tiež rád prídem zasúťažiť. Rád chodím na Žilinskú tisícku, čo je teamová štafeta v zložení bike – paraglide – beh u nás na Straníku.
Ako hodnotíte minuloročnú sezónu?
- Bola zatiaľ moja najlepšia ale zďaleka to nie je žiadna sláva, čo ma na druhej strane motivuje. Mojím cieľom bolo postaviť sa niekde na „bedňu“, čo sa mi podarilo či už v rámci pretekov, alebo aj celej série. V prvom rade by som chcel ale povedať, že nie som žiadny Sagan a uvedomujem si, že v rámci globálneho hľadiska je to v podstate nič.
Zažívate niekedy strach počas jazdy?
- Pocit, že by mi išlo o život, nemávam. Samozrejme, občas spravím nejakú chybu a mám namále, ale viem, kde sú moje hranice a čo si môžem dovoliť. Musím si zaklopať, ale okrem nejakého natiahnutého svalu a odreniny sa mi zranenia vyhýbajú. Uvedomujem si, že cyklistika ma neživí a zbytočne neriskujem.
Ako vyzerá vaša príprava na súťaže?
- Cyklistika, v podobe akú jazdím, je veľmi o vytrvalosti. Takže treba jednoducho stráviť na bicykli nejaký čas, v priemere mi to vychádza na 16 – 20 hodín týždenne. V týždni to ale nie je až také jednoduché a najmä nie v zime, kým sa posunie čas. Ale zvykol som si jazdiť aj po tme s dobrým svetlom, čo mi umožňuje venovať sa tomu aj po práci. Navyše, dobre jazdiť sa dá aj na snehu. Vo vnútri si už jedine zacvičím.
Máte ako cyklista svoj veľký sen alebo trasu, ktorú chcete zvládnuť?
- Mojím cieľom je zlepšovať sa, pokiaľ to pôjde. Baví ma byť sám sebe takým pokusným králikom. Samozrejme, lákajú ma aj rôzne veľké akcie v zahraničí, ale to zatiaľ nie je časovo možné popri mojej práci. Ale ak sa tam nedostanem, určite nebudem sklamaný, som veľmi spokojný aj so súčasným stavom a možnosťami, ktoré mám.
