Od minulého roka už nešéfuje iba spravodajstvu, ale aj programu TV JOJ. Tvrdí, že nie je workoholik, ale v práci trávi denne 12 a viac hodín. Televízia je jeho život. Inak vcelku nenápadný chlapík, ktorý sa vyhýba médiám a najmä bulváru. Roland Kubina.
Ako môže niekto tak dlho pracovať v televízii, dokonca na poste šéfa spravodajstva a pritom byť tak verejne neznámy, ako Vy? Nebije sa to?
Nie, prečo?
Vám sa to vôbec nezdá divné?
(smiech) Nie, prečo?
Takže povesť, ktorá vás predchádza neklame. Nie ste asi veľmi na rozhovory, že?
(smiech) Mohol by som pokračovať v mojich odpovediach „nie prečo?“, ale to by sa Vám asi nepáčilo. Takže inak. Mojou prácou je tvoriť správy v druhej a miestami aj prvej najsledovanejšej slovenskej spravodajskej relácii a ku tomu nepotrebujem, aby ma ľudia na Slovensku poznali podľa tváre. Napriek tomu poznám množstvo ľudí a dovolím si povedať, že aj veľkú väčšinu Slovenska ako takého. To ku práci potrebujem.
JOJ-kárske správy ste vytvorili od základu Vy a dlhé roky im šéfujete. Vždy boli a sú považované za trochu iné, ako správy ostatných televízií. Je to zámer, alebo je to jednoducho Vaša pečať, pretože Vy ste iný, ako šéfovia správ v iných televíziách?
Neviem to úplne jasne pomenovať, ale faktom je, že keď sme budovali naše spravodajstvo, hľadali sme si miesto na trhu a našli ho v rýchlych, zaujímavých, dynamických a užitočných správach, kde sa nebojíme ísť ani do žartu a odľahčenia. Vždy sme vymýšľali a dodnes vymýšľame nové veci, pracujeme s kamerou a rôznymi nápadmi. To som vždy učil a dodnes učím našich reportérov a tvrdím, že sú v tom najlepší. Keď som pred nedávnom počul kolegu z konkurenčnej televízie vyhlásiť, že TV správy musia byť kino, napadlo ma jediné – my to kino robíme už dávno a prakticky od začiatku.
Skúste to objasniť. Nám sa totiž zdá, že televízne spravodajstvo je remeslo, kde veľa miesta na kreativitu nie je?
Celá žurnalistika je remeslo, to si len mnohí novinári namýšľajú, že sú akoby umelcami. Ale! Platí, že aj remeslo sa dá robiť s fantáziou. Napríklad novinový článok môže byť perfektne remeselne napísaný a môže spĺňať všetky formálne atribúty. A ja dodávam, že môže byť ešte ku tomu všetkému aj pekne napísaný. A to isté – dokonca v oveľa väčšej miere platí aj o televíznej reportáži. Keď je pekná, je lepšia ako keď je „iba“ obsahovo dobrá, či dokonca vynikajúca.
Nie je náhodou na trhu priveľa spravodajských relácií?
Je, ale ja s tým nič neurobím. Spravodajstvo je vlajkovou loďou každej plno formátovej televízie a tak to ešte dlho zostane. Je drahé, náročné, komplikované, prináša stres, niekedy konflikty a problémy, ale veľká televízia bez neho nemôže byť. A to platí dokonca aj popri tom, že dnes máme internet, sociálne siete a o tej pol ôsmej večer už skoro všetci vedia všetko, čo sa v ten deň stalo. Napriek tomu si sadnú pred televíziu a pozerajú správy. A vnímajú ich a veria im. To je obrovská sila televízneho spravodajstva.
Uvedomujú si televízny novinári túto silu?
Áno – veď preto chce byť každý v televízii, je to atraktívnejší novinársky job, ako sedieť a anonymne písať.
Ale myslím skôr na to, či si uvedomujú silu a zodpovednosť, ktorú voči divákovi majú. Či si uvedomujú, že formujú jeho vedomie?
Neviem, ako je to v iných televíziách, ale ja našich reportérov už roky rokúce pravidelne učím a upozorňujem na veľkú silu, ktorú im kamera a obraz dávajú. Televízny reportér má nad respondentom obrovskú prevahu – povedal by som 100:1. On určí, ako sa to celé nastrihá, čo sa použije, aký obrázok a ktoré vety. On si napíše a načíta sprievodný text. Má to celé v rukách. Niekedy, keď reportér napíše napríklad nejaký naozaj ostrý sprievodný text, vždy mu poradím, aby si predstavil, že ho číta do očí tomu o kom ten text je. Že ten človek stojí meter od neho. Keď to reportér dokáže ustáť, vtedy je to OK.
Je ťažké robiť dobré televízne spravodajstvo?
Je to celodenná tvrdá robota, ktorá sa navyše opakuje 365 dní v roku s tým, že navyše sú aj dni a dokonca týždne, kedy je to ešte horšie, ako počas „obyčajných“ dní. Keď sú napríklad voľby, záplavy, požiare, katastrofy, nedajbože nový vojnový konflikt ...atď. Áno – je to ťažká, ale aj veľmi zaujímavá práca. Robiť ju môže len ten, koho to baví. Mňa to baví a viem, že to baví aj mojich ľudí.
Často počuť názory, že v televíznych správach chcú ľudia vidieť viac pekných vecí a nie iba problémy a katastrofy ....
(smiech)...tiež som počul a počúvam od začiatku mojej televíznej kariéry. Ľudia niečo hovoria a potom niečo robia. My musíme robiť televíziu podľa toho čo robia, nie podľa toho, čo hovoria. To ale neznamená, že nemáme robiť aj pekné a dobré správy. Navyše – my ich aj reálne robíme a na JOJ-ke podľa mňa viac, ako v iných televíziách.
Povedzte príklad?
Už dlhšiu dobu napríklad hráme s divákmi hru o to, kto spozná dedinu, ktorú v ten deň predstavujeme Slovensku. Plus rôzne servisné témy, kde spracovávame užitočné informácie a rady pre ľudí, ako robiť to, alebo ono. Ako sa vyhnúť podvodníkom, ako ušetriť, ako sa zabaviť. Je toho veľa. Správy musia byť nielen zaujímavé, ale aj užitočné, dynamické, férové, pekné a ešte všelijaké iné. Správy – to je živý organizmus, ktorý sa každý deň nejako prejavuje a žije. Super a podľa mňa neprenosná skúsenosť je, keď vysielame hlavné správy z námestí slovenských miest v rámci akcií JOJ v meste. To je vždy obrovská zábava a vtedy cítite prítomnosť diváka priamo na dotyk. Všetci jojkári si to obľúbili. Je to niečo, ako keď televízny herec príde do divadla a vidí svojho diváka.
Čo hovoríte na názor, že správy komerčných televízií sú agresívne a namiesto obsahu sa venujú forme. Čiže snažia sa byť najmä bombastické a nejde im primárne o informovanie ľudí?
Hovorím na to, že je to hlúposť, ktorú môže vysloviť iba človek, ktorý netuší o čom televízne správy sú.
Autor: RB
