K láske k prírode Ivana Zubáckeho, viedli rodičia od malička. Už ako šesťročný spoznával úskalia lyžovania. Jeho prvá záchranná akcia rozhodla o tom, že chce byť dobrovoľným členom Horskej služby.
Čo vás viedlo k práci v Horskej službe?
- Zásluhou mojich rodičov, som od malička spolu s bratom a sestrou chodil do prírody. Zo spomienok mi najviac utkvela oblasť Malej Fatry, a to konkrétne Vrátna dolina. Keď som mal 6 rokov, rodičia postavili chatu vo Vrátnej doline v oblasti pod Sokolím. Ako 6-ročný som začal spoznávať úskalia lyžovania a následne spolu so sestrou sme sa začali zúčastňovať aj pretekov o Jánošíkovu valaštičku. Následne som sa stal členom lyžiarskeho klubu Slovan Malá Fatra. Tam som pod vedením trénera Jána Kríža začal pretekársky lyžovať.
Jano Kríž, ktorý bol aj dobrovoľný člen Horskej služby, mi bol trénerom až do roku 1970. Ten rok bol pre mňa prelomový. Po prvýkrát som mal možnosť zúčastniť sa záchrannej akcie po páde lavíny v severných svahoch Veľkého Rozsutca. Moja účasť na tejto záchrannej akcii zanechala vo mne obrovský dojem a ukázala mi cestu vedieť vždy pomôcť, ak je potrebná každá ruka.
Ako dlho pracujete v Horskej službe?
- Moja prvá účasť na záchrannej akcii bola, keď som mal len 18 rokov. V tom čase podľa platných predpisov som ešte nespĺňal platné podmienky mať po základnej vojenskej službe a vek 21 rokov. Tieto podmienky som splnil v roku 1973 a 17. 9. 1973 som bol prijatý za čakateľa Horskej služby - oblasť Malá Fatra. Po úspešnom zvládnutí dvojročnej čakateľskej doby a absolvovaní týždenného letného a následne zimného kurzu vo Vysokých Tatrách som bol 22. 11. 1975 na chate pod Suchým prijatý za člena Horskej služby - oblasť Malá Fatra.
Čo vás najviac baví na vašej práci?
- Na túto otázku sa mi veľmi ťažko odpovedá, pretože je tu súhra viacerých faktorov. Veľkú úlohu zohrala moja výchova od malička, láska k prírode a horám, ktorú som nielen ja, ale aj brat a sestra dostali od rodičov. Pri pretekoch, pobyte na horách s rodičmi, som videl dosť úrazov a následnú rýchlu pomoc ľudí. Videl som aj tú obetavosť, ako pristupovali podať pomoc. Ďalší dosť podstatný faktor boli moje účasti na rôznych záchranných akciách ešte pred prijatím za čakateľa do Horskej služby. Nedá sa opísať pocit, ktorý zavládne u mňa a aj kolegov po tom, keď postihnutá osoba je odovzdaná posádke sanitky, ktorá ju dopraví do nemocnice. Práve tieto pocity, že sa pomohlo, že sa podarilo niekoho zachrániť, sú tie najhlavnejšie faktory, čo ma bavia na mojej práci. Vždy si uvedomujem, že na horách a nielen na horách si treba pomáhať, ak ide o pomoc pri nehode, úraze.
Aký je rozdiel v práci počas leta a zimy?
- V letnom období sa v našej oblasti robia rôzne ukážky záchrannej činnosti pre občanov, robia sa rôzne školenia pre verejnosť s cieľom zvýšenia informovanosti návštevníkov o pobyte na horách, nepodceňovania svojich vlastných schopností, spôsoboch nahlásenia úrazu a poskytnutia najzákladnejšej prvej pomoci. V zimnom období je tu služba na lyžiarskych svahoch.
Dosť často sme volaní v lete aj v zime ako asistencia, alebo ako hliadky pri rôznych športových podujatiach, konaných v prírode alebo v horách.
Na ktorý výjazd v živote nezabudnete?
- Mojou prvou záchrannou akciou ešte ako nečlena Horskej služby bola akcia v 1970 po páde lavíny v severných svahoch Veľkého Rozsutca. Na túto akciu veru nezabudnem aj preto, lebo som prvýkrát na vlastnej koži zažil účinok obyčajného cukríka.
Pri tejto akcii som sa prvýkrát stretol nielen so zraneným človekom v teréne, ale, žiaľ, aj so smrťou človeka v teréne. Bol to neskutočne smutný deň pre mňa, ale bol to aj deň, ktorý rozhodol o tom, že som sa chcel stať členom Horskej služby.
Autor: JS
