ŽILINA. Dobrodružná púť Portugalskom s Michalom Chmeliarom sa začala v druhom najväčšom meste štátu, v Porte. „Porto je mesto na severe a má charakteristickú atmosféru aj architektúru. Dokonca aj ľudia sú tam iní ako tí z juhu. Severania sú troška konzervatívnejší,“ povedal Michal Chmeliar.
Čas im plynie inak
Porto je staré a veľmi pekné mestečko, v ktorom sa dodnes rybárči. „V meste uvidíte ľudí, ktorí vyzerajú ako klasickí Portugalci. Posedávajú, fajčia, čítajú noviny a popíjajú vínko na terasách. Je tam, rovnako ako vo všetkých južanských krajinách, pomalší čas ako tu u nás.“ Architektúra celého severu je pochmúrna, žulovo sivá. Preto si obyvatelia na fasády svojich domov lepia obkladačky. „Na stavbu používajú kameň a aby si trošku rozveselili domčeky, obliepajú si ich všelijakými vzorovanými obkladačkami. Fasády sú potom živšie.“ Takýmto spôsobom si spestrujú aj názvy ulíc.
Portské je len jedno
Porto je známe najmä vďaka svojmu celosvetovému vývozu vína. „Keď ste v Porte, tak sa patrí, ba je priam povinnosť ochutnať portské víno. Pri jeho konzumácii musíte byť však opatrní. Portské víno je sladučké a dvakrát také silné ako klasické víno.“ Toto víno mali v obľube najmä Angličania. Aby sa víno v minulosti počas dlhej cesty nepokazilo, pridávali k nemu brandy. Alkohol nielen zastavil kvasenie vína, ale pridal mu i na sile.
Výroba portského vína sa priamo viaže s miestom jeho vzniku. „Môžete mať takú istú odrodu viniča, víno môžete urobiť takou istou technológiou, pridáte toľko isto brandy, ale ak sa víno neurodí na brehu rieky Douro, tak to nikdy nebude portské víno.“ Na uzatvorenie fliaš s vínom už starí Rimania používali korkové zátky, ktoré sa vyrábajú z duba korkového. „Veľmi dobre sa im darí v južnej časti Portugalska. Strom žije asi 180 rokov, pričom prvých 25 rokov sa s ním nič nedeje. Potom ho začína pokrývať druhotné tkanivo, korok, ktorý sa z neho zbiera. Za svoj život strom prinesie asi 17 úrod.“ Dnes je Portugalsko zhruba polovičným vývozcom korku, ktorý sa používa celosvetovo na výrobu zátok do vínnych fliaš.
Plytvanie vodou je znakom bohatstva
Cesta Michala Chmeliara Portugalskom viedla z Porta smerom na juh cez templárske mesto Tomar, pútnickú Fatimu, hlavné mesto Lisabon až ku palácu v Sintre, ktorý slúžil ako kráľovské sídlo. „Nevyužívali ho odjakživa len portugalskí králi. Úvod tejto stavby postavili už Maurovia v čase, keď spravovali Pyrenejský polostrov. Neskôr, keď sa sem dostali katolícki portugalskí králi, palác dostavali v renesančnom štýle.“ Okolo paláca sa nachádzajú veľmi pekné záhrady, kaskády, fontánky a vodné cestičky. „Miniakvadukty sa tu vo veľkom množstve nachádzajú preto, lebo v južných krajinách znakom bohatstva neboli koruny či šperky. Za bohatého človeka bol považovaný ten, kto si dovolil plytvať vodou.“ Znakom bohatstva bol i mohutný komín.
Rozprávanie o Portugalsku cestovateľ ukončil na najzápadnejšom cípe Európy Cabo da Roca. „Odtiaľto sa zvažujú do Atlantiku už iba útesy. Námorníci, ktorí vyrážali z Portugalska na more, mali pred sebou len ničotu. Dúfali, že v diaľke nájdu niečo a nebudú to levy alebo ľudožrúti,“ dodal s úsmevom Michal Chmeliar.
