Bývalý futbalista, funkcionár, novinár, ale predovšetkým tréner Laco Németh sa dnes dožíva 60. narodenín.
Pestrý futbalový život
O tom, že futbal vyryl do jeho doterajšej životnej púte poriadne hlbokú brázdu, vie rozprávať on sám i tí, ktorí ho poznajú. V miestnych futbalových kruhoch dobre známy Laco Németh sa v najpopulárnejšom športe pohybuje už nejaké tie desaťročia, pričom okúsil hráčsky, funkcionársky i trénerský futbalový chlebík.
Vyrástol v žilinskej futbalovej liahni, no z dorastu sa do A-mužstva ako množstvo ďalších chlapcov nedostal, a preto začal seniorskú dráhu vo Višňovom, kde hrával päť rokov popri štúdiu na VŠDS. Rozlúčil sa tam úspešne - postupom z I. A triedy krajských majstrovstiev. A hneď potom prišiel prvý vážnejší prestup do Popradu, ktorý mal ambíciu postúpiť z II. SNL – divízie východ do republikovej I. SNL.
„V Poprade som bol síce len rok, ale prežil som tam nádherné obdobie. Cieľ, ktorým bol postup do I. SNL, sa nám podarilo naplniť a takú oslavu som veru v živote nezažil asi ani doteraz.“ Nasledovala ďalšia futbalová kapitola - vojenčina na Šumave.
„Narukoval som do Sušíc, no hrával som za B-mužstvo v obci Volary, s ktorým sme postúpili z krajských majstrovstiev do divízie, čo bol pre mňa už tretí postup za sebou.“ Po skončení vojenčiny sa mal vrátiť do Popradu, pretože bol jeho kmeňovým hráčom, ale záujem zrazu prejavila rodná Žilina. „Veľmi vtedy zavážilo aj to, že moja mamina bola ťažko chorá, tak som sa vrátil domov pod Dubeň, čo akceptovali aj Popradčania. Mamina žiaľ, v lete roku 1981 zomrela. Na pamiatku som jej venoval gól, ktorý som strelil hneď v prvom zápase v drese Žiliny doma s Levicami. V pre mňa ťažkom období to bola aspoň nejaká krásna chvíľka, na ktorú si pamätám dodnes. V 3. minúte zápasu po centri Mira Turianika som volejom zo šestnástky trafil „šibenicu“ a viedli sme 1:0. Hrával som v základnej zostave asi tretinu súťaže, ale potom ma tréner Meissner prestal stavať. Mrzelo ma to, pretože od starých fanúšikov som sa až neskôr dozvedel, že to bolo asi kvôli môjmu otcovi, ktorý údajne pred rokmi po príchode do Žiliny vytlačil zo základnej zostavy práve spoluhráča Meissnera. Tešilo ma, že som mal aspoň nejaký tretinový podiel na postupe Žiliny v sezóne 1981/82 do federálnej ligy. Veľmi som chcel hrať najvyššiu súťaž, ale vedel som, že pri trénerovi Meissnerovi by som asi nedostal šancu, tak som sa rozhodol pre hosťovanie do Martina. Možno keby som mal viac trpezlivosti, mohol som okúsiť v drese Žiliny aj najvyššiu československú súťaž, pretože Meissnera vymenil nečakane Majerník. Chcel som ale hrávať a nie sedieť na lavičke...“
Za šesť rokov päť postupov
Žilina ho teda poslala najskôr na krátke hosťovanie do Martina a potom ho predala do Bytče, s ktorou zažil najskôr vypadnutie, ale potom ďalší, v poradí už piaty postup svojej kariéry - z Krajských majstrovstiev do II. SNL. „V Bytči som pod trénerom Plachom odohral päť sezón. Aj to boli pekné časy, veď v baráži o postup prišlo na náš zápas v Lučenci päťtisíc divákov. Keď to teda zhrniem, tak za šesť rokov sa mi podarilo päťkrát zažiť postup do vyššej súťaže a vždy to bola obrovská radosť. Bolo to pestré a myslím, že futbalová šťastena bola ku mne mimoriadne štedrá. Veď množstvo futbalistov vo svojej kariére určite nikdy nezažilo pocit radosti z postupu.“
Ani po odchode z Bytče nedal Laco futbalu pokoj. „Na staré kolená som sa rozhodol už len pre amatérsky futbal v Bytčici. Bolo to najmä preto, lebo po vypadnutí Žiliny z federálnej ligy v roku 1988 som sa stal tajomníkom futbalového oddielu TJ ZVL. Do futbalu som bol vždy blázon, tak som prijal ponuku, hoci som mal vtedy len 33 rokov, žiadne funkcionárske skúsenosti a klub bol po vypadnutí z ligy totálne rozsypaný. Bola to však výzva. Zrazu som mal na starosti 12 futbalových družstiev, od mužov až po mládež. Hlavným cieľom bol vtedy návrat „áčka“ do federálnej ligy. Súperili sme s Považskou Bystricou, ktorá nás napokon o vlások predbehla. Bola to škoda, lebo sme mali výborné mužstvo a keby sme postúpili, museli by sa vrátiť Kinier, Hyravý, Cvacho, či Faktor, neboli by odišli Mlejnek, Vyskočil, či tréner Bruckner a Žilina by mala vtedy podľa mňa v lige vynikajúce mužstvo. Napriek neúspechu to boli zaujímavé časy s obrovskými skúsenosťami.“
Založenie ženského futbalu
„V žilinskom mužskom futbale som skončil v roku 1992, no už rok predtým som sa začal angažovať v ženskom futbale a založil som v našom meste nový klub. Neskôr som začal futbalistky aj trénovať, lebo nemal kto. Doslova som dievčatá poslal z lúky do národnej ligy. Začiatky boli poriadne kuriózne, keď som po sotva trojtýždňovej činnosti nahnal na prvý zápas v SNL návštevu viac ako 500 divákov, veď sme vtedy hostili predchodcu Slovana a úradujúceho majstra Československa Sláviu Filozof Bratislava. Na štadióne v Bytčici sme „vyfasovali výprask“ 0:23! Naše dievčatá vtedy ešte nevedeli hrať futbal a ten výsledok nás strašil ešte desať rokov. Ten čas preletel ako voda, podaril sa kus poctivej práce a v sezóne 1999 - 2000 sme „zhodili z trónu“ Slovan Bratislava a v pamätnom finále ligy žien a žiačok sme naraz získali hneď dva tituly majsteriek Slovenska. Titul žien vtedy mal osobitnú cenu, keď sme získali právo účasti v Európskej lige majstrov. Bol to historický úspech, ktorý Žiline už nikto nevezme,“ spomína Laco s dávkou uspokojenia.
Dodajme, že jeho účinkovanie v ženskom futbale trvá dodnes a o rok to bude už celé štvrťstoročie. Medzitým stihol ako tréner s mladými dievčatami získať tri tituly majsteriek Slovenska žiačok, dva tituly halových majsteriek, dve prvenstvá v Minichampions lige Slovensko a popritom desiatky prvenstiev na mnohých turnajoch. V roku 2010 získal s veľkým náskokom v ankete Žilinských novín prvenstvo ako Tréner roka pred viacerými trénermi žilinských športov, keď v poli porazených zostal aj vtedajší tréner MŠK Žilina Pavel Hapal. Laco má za sebou aj päťročné pôsobenie pri reprezentácii Slovenska junioriek do 19 rokov, kde pri tréneroch Tarkovičovi, či Urvayovi bol vždy akousi dušou vzhľadom na dlhoročné skúsenosti s dievčatami.
A aby toho nebolo málo, nemôžeme zabudnúť ani na jeho dlhoročné futsalové pôsobenie v „sálovke“, množstvo titulov najlepších strelcov, či na vyše desaťročné šéfovanie v Mestskej futbalovej lige (MFL) v Žiline, v ktorej svojho času vybojoval s mužstvom FC Dominant aj päť prvenstiev za sebou ( celkovo šesť). Nuž, Laci, klobúk dolu! A čo na to hovorí samotný tréner?
„Amatérska báza, na ktorej stála Mestská futbalová liga, alebo akou je ženská liga sú súťaže, ktoré nie sú zaťažené peniazmi, ide teda čisto o futbal a to ma baví. Robím to už roky a obetoval som tomu, a vôbec futbalu, mnoho voľného času a kus svojho života,“ vyznáva sa Laco Németh, dnes už určite legenda futbalu v Žiline.
Prezraďme, že osud mu nebol jeho celý život príliš priaznivo naklonený. Najskôr prišiel o maminu, ktorú mu zobrala v 49 rokoch choroba srdca, pred necelými dvomi rokmi prišiel o životnú priateľku kvôli rakovine, s ktorou márne bojovali takmer štyri roky, takže je obdivuhodné, že popritom všetkom sa stále venuje futbalu.
Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Laco zdedil svoje futbalové vlohy po otcovi, ktorý bol v minulosti vynikajúcim hráčom Žiliny. Aj Lacovi dvaja synovia 33 – ročný Michal a 17 – ročný Lukáš majú futbal v krvi. Michal hráva futsalovú ligu a aj veľký futbal vo Višňovom, aj keď bohužiaľ len v I. triede, ale na ihrisku rozdáva futbalovú radosť a krásu. Lukáš síce súťažne futbal nehráva, ale má tiež veľký talent a Laco verí, že mu ešte bude chodiť fandiť na futbalové zápasy.
Lacov spôsob života je akousi pyramídou, na vrchole ktorej bola, je a vždy bude futbalová lopta. Ako zvykne on sám žartovne povedať, do tých sto rokov to už pri tom futbale nejako vydrží.
Poprajme Lacovi veľa šťastia, elánu, športových a osobných úspechov, dobré zdravie, aby vydržal pri svojom obľúbenom športe čo najdlhšie.
Autor: mg
