Hokeju zasvätil celý život. Najskôr ako hráč, neskôr ako tréner. Dosiahol veľa úspechov a má množstvo spomienok. Vždy bol veľkým fanúšikom žilinského hokeja. No ako Dušan Ondruš tvrdí, súčasný stav hokeja ho mrzí.
Aké boli vaše hokejové začiatky?
- K ľadovému hokeju som prišiel v Žiline asi v roku 1950, keď som ako mladší dorastenec hrával súťaže za žilinské kluby Slovena a Dynamo. V roku 1953 sa nám darilo a družstvo DŠO Sokol Žilina sa stalo majstrom Slovenska. Ako 17-ročný som po prvý raz nastúpil za „A“ družstvo. Neskôr som hrával za Žilinu v druhej najvyššej súťaži ČSR – v Moravsko-slovenskej II. lige. Hrával som na poste obrancu. Hokeju som sa venoval viac ako 50 rokov ako hráč, tréner i funkcionár.
Aké úspechy sa vám počas bohatej kariéry podarilo dosiahnuť?
- Rád spomeniem, že medzi moje najväčšie úspechy patrilo to, že som nastupoval za „A“ mužstvo Žiliny v najvyšších súťažiach riadených zväzom, až po víťazstvo Žiliny v roku 1964/1965 v lige. Ako junior som bol nominovaný do výberu Slovenska. Okrem ľadového hokeja som skúšal aj pozemný hokej za Sokol Slovan Žilina najvyššiu súťaž ČSR a dostal som príležitosť v družstve ČSR Levíčatá. Na záver hráčskej hokejovej kariéry som ešte ako 34–ročný hrával II. slovenskú ligu za Spartak SMZ Dubnica.
Kam smerovali vaše kroky po skončení aktívnej kariéry?
- Stal som sa trénerom. So Žilinou som dosahoval dobré výsledky najskôr v doraste, potom i v áčku. V tom čase ma zväz nominoval za trénera Slovenska hráčov do 17 rokov a o dva roky neskôr za kouča devätnástky. Medzi svetlé stránky zaraďujem aj trénovanie „A“ mužstva Žiliny a v roku 1984/1985 postup medzi slovenskú elitu I. SNHL. Trénoval som aj v Juhoslávii - najskôr Crvenu zvezdu Beograd a neskôr i Vojvodinu Novi Sad, potom i reprezentačné tímy krajiny. Ostalo mi tam mnoho priateľov, s ktorými som v styku aj teraz. Bol som tam viac ako štyri roky.
Čo pre vás znamenal hokej?
- Neľutujem ani jedinú chvíľu, a ani to, že som sa mu celý život venoval. Hokej bola a je aj teraz moja druhá láska (po mojej ctenej rodine). Dával som mu všetko. Ešte spomeniem, že po roku 2001 som zo zdravotných dôvodov prešiel na florbal. Tam som pôsobil jednak na klubovej úrovni, no viedol som aj devätnástku na majstrovstvách sveta.
Stretávate sa ešte so spoluhráčmi?
- Milovníci hokeja v Žiline vymysleli vždy na Štedrý deň zápas starí proti mladým. Prenieslo sa to na celé Slovensko. Vyhľadávali sme miesta, aby sme sa stretli a porozprávali. Dnes nás je už menej. Keď hrá Žilina doma, máme na štadióne VIP-ku. Vždy máme niečo pripravené – napríklad kapustnicu, obložené misy či domáce výrobky. Pripijeme si vínkom a medzi tretinami sa rozprávame. Škoda len, že teraz nám žilinský hokej veľa radosti neprináša. Hráči sa na gól veľmi nadrú. Je to asi aj psychikou, hráči sú pod tlakom, lebo sú naspodu tabuľky. Tímu momentálne chýba hokejová osobnosť.
Určite máte veľa zážitkov. Ktorý je pre vás ten naj?
- Zážitkov je veľmi veľa. Musím priznať, že som mal šťastie, že som sa dostal do mužstva ako 17-ročný a mojimi školiteľmi boli starší hráči. Rovnako som mal šťastie, keď som bol trénerom, mal som nos na hráčov, ktorí ma na slovo počúvali. Pre mňa bolo však vyznamenaním aj to, keď ma napríklad pri prechádzke stretol hráč, pristavil sa pri mne a pekne pozdravil. Dobré vzťahy totiž ostali. Niektorí zverenci mi povedali, že som bol ich druhý otec. A to bolo pre mňa najvyššie vyznamenanie, aké som mohol dostať.
Poďme na súčasnosť. Vy ste verným fanúšikom žilinského hokeja. Čo hovoríte na aktuálny stav v MsHK?
- Súčasný stav ma, pochopiteľne, neteší. Môžem však povedať, že tréner Mikula je výbornou voľbou pre Žilinu. Svojej práci rozumie. Jedným z problémov je, že v príprave sa vystriedalo veľké množstvo hráčov a pred sezónou bola suchá príprava slabá. Niektorí hokejisti sa pripravovali sami. Počas sezóny je tu prílev hráčov a mnohí boli len takí „turisti“. Už pri prvom pohybe na ľade bolo vidieť, že nebudú pre mužstvo posilou. Hráči sa neustále menia, bývalý tréner Zavadil nemal čas mužstvo vylepšovať.
Kde vidíte cestu k zlepšeniu?
- Vedenie musí urobiť koncepciu, ktorá by mala trvácnosť aspoň dva roky. Klub by mal mať poradcu aj medzi staršími hráčmi, ktorí si niečo preskákali a majú aj skúsenosti. Dávali by im napríklad echo od fanúšikov, aký názor majú ľudia a podobne.
Myslíte si, že Žilina to dotiahne do play-off?
- Ja i moje okolie po tom túžime. Keď hráte stále baráž, to na psychike nepridá. Pre žilinský hokej by bolo vykúpením hrať play-off a hokej pod Dubňom si ho aj zaslúži. Vo februári budeme totiž oslavovať 90 rokov hokeja v Žiline.
Čo hovoríte na extraligové návštevy pod Dubňom?
- Tie sú úbohé. V Žiline sú však múdri fanúšikovia, ktorí sa hokeju i futbalu rozumejú. A keď vidia odvar a neproduktívnu hru, tak jednoducho neprídu.
K športu ste viedli aj svoje deti, je tak?
- Sme športová rodina. Mám vnukov, ktorí hrajú hokej. Spomeniem, že dcéra bola majsterkou Slovenska vo volejbale, syn hrával v Žiline a v Nitre. Vnuci sa venujú hokeju v Česku. Verím, že budú lepší hokejisti ako ja. Jeden z vnukov je vo výbere Česka ročníka 2006.
Bývalí skvelí hokejisti - Ladislav Machina, Dušan Ondruš, Václav Pantůček a Vladimír Korž. FOTO: ARCHÍV D.O.
