ŽILINA. Už dlho je na ulici 36- -ročný Milan, ktorý už niekoľko mesiacov abstinuje a snaží sa nájsť si svoju vlastnú cestu. „Do tejto situácie som sa dostal tak, že som začal drogovať a piť. Všetko som si zavinil sám.
Vianoce budú ťažké
Predávam časopis Cesta, mám tak aspoň na stravu a ubytovanie. Nocľaháreň využívam. Nemusím byť vonku v zime, čo považujem za najväčšie peklo. Chcem si nájsť aj trvalejšiu prácu, ale nedarí sa mi.“ Sviatky nevie, ako bude tráviť. „Vianoce budú pre mňa veľmi ťažké, cez deň si to ani neviem predstaviť.“
V charite sú aj mladšie ročníky. „Na ulicu som sa dostal vlastnou vinou. Robil som zle a rodičia mi to netolerovali a vyhodili ma. V zime je to veľmi ťažké. Niekedy som na stanici, ale niekedy sa to nedá,“ hovorí 29-ročný Rastislav. Bez domova je pol roka a snaží sa z tejto situácie dostať čo najskôr. „Idem pracovať do Čiech, tak dúfam, že sa mi bude dariť.“ Na Vianoce ide k rodičom. V podobnej situácii je aj jeho brat, ktorý predáva časopisy.
Nie je nič výnimočné, ak sa na ulici ocitnú manželia. V takej situácii je aj 53-ročná Kvetoslava Harčáriková, ktorá má manžela v útulku. Sú bez domova deväť rokov. O bývanie prišli, keď ich dom odkúpili. „My sme si mohli byt odkúpiť ešte za 30-tisíc slovenských korún, ale toľko sme nemali. Muž má cukrovku a prežili sme ťažké časy.“
Spomína na zimu
Pamätá si, ako nocovali v mrazoch na trhovisku v zime pod kartónmi. „Chceli sme si aspoň prenajať byt, ale ja mám 85 eur dôchodok muž má 180 a za to vám nikto nič neprenajme,“ hovorí bezdomovkyňa. Nemôže byť so svojím mužom a je to pre ňu veľmi ťažké. Celé dni sa len tak potuluje. Každý deň ide za svojím manželom, potom na polievku do charity a potom len vyčkáva v obchodných domoch.
Charita je plne obsadená. „V zimnom období máme trochu náročnejšiu situáciu. Naša kapacita je 25 miest a už teraz sme tu mali 39 ľudí, ktorí tu chceli prespať,“ hovorí riaditeľ z Domu charity sv. Vincenta Rastislav Koloman. Vianoce sú podľa neho veľmi ťažkým obdobím. Aj preto pripravujú tradičnú večeru a pozrú si spoločne film. Čísla im v zime rapídne stúpajú. „25 ľudí spí na posteliach a ostatní sú na stoličkách prikrytí dekou. Nenecháme nikoho vonku, keď príde.“ Na stoličke to nie je pohodlné, ale je to lepšie ako vonku. Ako hovorí, práca v charite nie je jednoduchá.
„Vždy záleží od človeka, ktorý u nás chce pracovať. Nie ktokoľvek, kto vyštuduje sociálnu prácu, je aj vhodný na to, aby túto prácu vykonával. Je to náročné.“
Klienti majú veľa svojich problémov a keď si pracovník nedá pozor, môže byť problémami zavalený. „Je veľmi dôležité, aby išla ľudskosť spolu s profesionalitou ruka v ruke. Niekedy ide o závažné veci. Musíme riešiť exekúcie, snažiť sa pomáhať a niektorí klienti to chcú hneď a zaraz, nemajú predstavu, že všetko trvá a má svoj proces. Sú tu kolegovia, ktorí tu pracujú aj 15 rokov.“ Všetkých bezdomovcov na ulici monitorujú.
Streetworker chodí po skvotoch, vyhľadáva týchto ľudí a snaží sa im pomôcť. „Vždy záleží od toho, ako dlho je človek na ulici, či už má svoje zvyky, či sa dokáže ešte prispôsobiť aj našim podmienkam.“ Aj v Žiline máme bezdomovcov, ktorí sú aj skrytí, o nich spoločnosť ani nevie, že žijú na ulici. Potom sú aj takí, čo svojimi postojmi a správaním smerujú priamo k tomu, aby skončili na ulici. Nie vždy ide len o problém alkoholu alebo iné závislosti. Často je to aj tak, že človek niečo zanedbá, neplatí si odvody, prídu exekúcie.
Problémov je viac
Bývajú aj problémy v rodinách. Je to veľmi široký fenomén ide o všetky možné vrstvy. „Máme tu ľudí bez vzdelania, ale aj takých, čo majú vysoké školy. Podmienkou toho, aby mohol byť klient v nocľahárni je nepiť alkohol. Oveľa lepšie sa nám pracuje s ľuďmi, ktorí sú triezvi. Nemáme priestory, kde by boli ľudia rozdelení. Samozrejme, že takýchto ľudí neodmietame a snažíme sa hľadať nejaké riešenie.“
Denné nízkoprahové centrum je otvorené od 7. rána do 16. h, kde si môže každý vykonať osobnú hygienu, dostane polievku a pečivo, tiež aj čisté oblečenie. Nocľaháreň je otvorená od 19. hodiny do rána 6.30. „Spolupracujeme aj so sestrami Panny Márie útechy, kde je ženská nocľaháreň. Ak sú na ulici manželia, tak, samozrejme, ich necháme spolu.“
Majú aj pozitívne prípady. „Sú ľudia, ktorí sa aj po rokoch na ulici dokážu zo situácie dostať. Mali sme takého, čo bol roky na ulici a po rokoch začal podnikať a abstinovať a teraz funguje na veľmi dobrej úrovni. Ale stávajú sa aj prípady, keď klient odíde, začne pracovať a zase do toho, ako sa hovorí, spadne,“ dodáva.
