KOLÁROVICE. Hovoriť tvrdo - de, te, ne, le, často používať dz. Povedať „ešše,“ namiesto ešte, nepovedať chlapcov, ale „chlapcvó,“ „him“ miesto im, či nejedlý vysloviť „nejellý.“
Aj toto musia vedieť deti z detského foklórneho súboru Kolárik z Kolárovíc, ktoré spievajú piesne v starom miestnom dialekte – kolárovčine.
„Najlepšie sa to učí cez piesne, keď ich človek spieva, automaticky to dostane do seba. Samozrejme, rozprávať takto by som nevedela. Pre deti nie je jednoduché naučiť sa spievať v kolárovskom dialekte. Tie, ktoré prídu prvýkrát do súboru, sa dialekt neučia. Prichádza to až postupne,“ priznáva Elena Schmutzová, zakladateľka súboru, ktorá ho zároveň vedie.
Ďalšou špecialitou súboru je krpoština. Starý jazyk drotárov z Kolárovíc, ktorý využívajú vo svojich vystúpeniach. Podľa E. Schmutzovej je ale určená skôr pre staršie deti, aj preto ju používajú len okrajovo. „Máme urobené pásmo, kde je jedna replika. Chlapci sa v nej prekárajú: či vieš povedať toto, či rozumieš tomuto.“
Popritom sa deti zo súboru učia hrať na píšťalkách. „Kraj bol kedysi skôr pastiersky, boli tam prevažne píšťalkári, gajdy, tak sme pre deti kúpili šesťdierkové píšťalky, koncovky a učíme ich na nich hrať.“
Nie každé dieťa vydrží
Súbor vznikol pred siedmimi rokmi, z jednoduchého dôvodu. „V Kolároviciach žiaden detský folklórny súbor nebol. Povedala som si, že sa budem venovať tomu, aby v neskoršej dobe deti zachovávali to dedičstvo, ktoré je práve z našej obce. Teraz mám deti od prvákov po piatakov. Prevažujú dievčatá, chlapcov je menej. V súbore je okolo 18 detí.“
Schmutzová vysvetľuje, že sa snaží hľadať také pesničky, ktoré môžu spievať aj deti.
„Z tých celoslovenských hier a piesní, ktoré poznám, sa snažím urobiť niečo také, aby to aj vyzeralo ako z našej obce. A zároveň, aby to bolo všeobecné.“ Predovšetkým sa ale snaží naučiť deti kolárovský dialekt. „Je to dosť ťažké, ale postupne sa do toho dostávajú. Keď sú už druháci, tretiaci, aj sa im to darí. Aj piesne, ak sa spievajú v tomto dialekte, znejú úplne inak.“
Záujem detí má však svoje limity. „Snažíme sa ich naučiť základy a keď zostanú v súbore dlhšie, potom budeme môcť ísť ďalej. Deti až taký veľký záujem nemajú. V piataku povedia: - Pani učiteľka, nám sa smejú, my už na folklór chodiť nebudeme, - a mne to je veľmi ľúto. Práve v piataku už dialekt ovládajú.“ V tomto veku sú deti pohybovo zdatné, ovládajú potrebné tanečné prvky a vedia sa orientovať v priestore. O to viac zakladateľku mrzí, keď niektoré z detí odíde.
Pomôžu aj pamätníci
Veľa pôvodných piesní z Kolárovíc sa nezachovalo, preto sú vďačným zdrojom pre súbor archívy. „Sú to skôr piesne pre dospelých, takže pre deti ich je málo. Staré piesne sa učíme aj od miestnych pamätníkov, z toho si vyberiem tie, ktoré by boli vhodné pre deti. Alebo vyberiem niečo, čo je špecifické pre región horného Považia a Kysúc.“
Prípadne si podľa Schmutzovej v súbore občas prispôsobia nejakú celoslovenskú hru, ktorú kombinujú do pásiem. Do deja sú poprepletané tančeky, pesničky, riekanky. „Najdôležitejšie je deti niečím zaujať. Aby zabudli na to, že sa musia niečo naučiť a že musia niečo natrénovať.“
