Koľko sa už venujete ženskému futbalu?
- Momentálne som pri ženskom futbale 24. sezónu. O rok a pol to už bude štvrťstoročie. Predstavujem si, že by sme to potom mohli nejako osláviť. Je to kus môjho života. Môžem hovoriť o generáciách hráčok a hodnotiť jednotlivé dievčatá. Tie boli a sú pre futbal zapálené. Viem, že mnohokrát je ťažko, nie sú peniaze, ale človeku nedá, aby to nechal tak.
Koľko máte v súčasnosti mužstiev a koľko hráčok vediete?
- Obsadzujeme tri súťaže. Účinkujeme v celoštátnej prvej lige žien a junioriek. Ide o dvojičkovú súťaž. Potom sú to žiačky, ktoré ešte dva roky dozadu hrali so ženami, pretože juniorky neexistovali. V poslednej dobe je ženský futbal už viacej uznávaný. Donedávna bola iba kategória žien, dnes je to ženská reprezentácia do 19, 17 a dokonca i 15 rokov. Ženský futbal má už čoraz väčší priestor a ja verím, že prídu i krajšie časy.
Aký je záujem dievčat o futbal v Žiline a okolí?
- Záujem je ohromný a neustále stúpa. Dokonca mi to niekedy prerastá cez hlavu (smiech). My v Žiline nespíme na vavrínoch. Ja sám viem za tie roky, čo prináša radosť z futbalu. Nie je to len liga, tréningy a zápas. To by prešlo do určitého stereotypu. Za rok absolvujeme veľké množstvo turnajov, niekedy 10 až 15. Takéto podujatia sú pre dievčatá veľmi atraktívne. Väčšinou sme aj úspešní. Vždy sa donesie nejaká tá medaila, čo radosť ešte zdvojnásobuje.
Je ťažké venovať sa tréningu dievčat?
- Túto otázku som dostal už veľakrát. Poviem však jedno. Nie každý môže s babami túto prácu robiť. Na jednej strane ľudia závidia a hovoria, že človek je v spoločnosti mladých báb, no nie je to len o tom. Dievčatá sú oveľa poctivejšie ako chlapci. Tým poviete, nech urobia desať drepov, tréner sa otočí a on urobí len päť a ešte sa smeje, že trénera okabátil. No baba ich urobí 20, lebo vie, že to robí pre seba. Toto sa mi podarilo dostať do ich hláv. Dievčatá sú v tomto prístupe fantastické. Zároveň sú však veľké srdciarky. Emocionálne prežívajú radosti i neúspechy, často vidieť slzy radosti či smútku. Chlapi sa pri pive po prehratom zápase „poposielajú do teplých krajín“ a od pondelka sa ide ďalej. Baby to majú v hlave stále. Emócie u nich pracujú dlhšie. Človek musí byť psychológ, pedagóg, ránhojič a až potom tréner. Čiže pri dievčatách je človek všetkým možným. Toto som sa naučil a teraz to už zvládam „ľavou zadnou“. No viem, že túto prácu nemôže robiť ktokoľvek. Človek však nemôže všetko brať vážne, to by sa zbláznil. Viem, do ktorého problému ísť a do ktorého nie. Základom však je dobrá partia, a to dievčatá vedia. Organizujem aj chatu, alebo chodíme na sústredenia. Na nich veľa trénujeme, ale aj sa zabavíme. Na jednej strane urobíme veľa roboty a zároveň sa veľmi utuží kolektív, čo je základom každého kolektívneho športu. Na takýchto veciach ja staviam a funguje to už dlhé roky.
Ako vníma spoločnosť ženský futbal?
- Stretávam sa často s názorom, že futbal je len pre chlapov. Pre mnohých sú ženy v kopačkách raritou. Ženský futbal sa však čoraz viac dostáva do médií. Futbalistky účinkujú na olympiáde, na majstrovstvách sveta a nakoniec odporcovia zistia, že na to sa dá aj pozerať. Ľudia čoraz viac prichádzajú na chuť ženskému futbalu. Vidím to aj u nás. Domáce zápasy hrávame v Bitarovej. V okolí sú dedinky ako Brezany, Hôrky, Ovčiarsko. Keď to dobre spropagujeme, ľudia prídu. Vidíme, že záujem je. V zime prídu aj do haly. Myslím si, že postupom času to bude čoraz lepšie.
Aký je váš najkrajší zážitok?
- Je toho veľmi veľa. Máme štyri tituly. Jeden ženský a tri žiacke. Všetky boli mojím trénerským vysvedčením. Najpamätnejší je titul so ženami, keď sme z trónu zosadili Bratislavčanky. Pamätám si, ako sme na začiatku hrali so Slovanom v Bytčici, kde prišlo päťsto ľudí. Bol to náš úplne prvý zápas. Proti Slovanu - majstrovi Československa, sme nakoniec prehrali 23:0. Bolo to niečo strašné. Dva mesiace som chodil po kanáloch (smiech). Vtedy som si povedal, že toto nás bude desať rokov mátať. No po desiatich rokoch sme práve Bratislavčanky zhodili z trónu. Bolo to v roku 2000, vtedy žiaden kolektívny šport v Žiline nedosahoval medailové pozície a my sme získali hneď dva tituly, ženský aj žiacky. Zároveň sme mali právo účasti v Lige majstrov. Bolo to niečo neskutočné. Na to človek nikdy nezabudne. Nikto nám to nezoberie. Je to náš najväčší úspech, už sa nám ho nepodarilo zopakovať, pretože kluby sú často finančne silnejšie. Tešili ma však všetky úspechy. Rád by som si ten najväčší zopakoval.
Keď porovnáte futbalistky, keď ste začínali a teraz, v čom je rozdiel?
- Zmenili sa generácie. Dnes je iba facebook a rôzna technika, čo v minulosti nebolo. Vtedy sme išli do cukrárne na zákusok. Dievčatá boli iné ako teraz. Dnes majú iné záujmy, chuť je tam však stále. Dlhé roky ale staviam futbal na tom, že ich šport baví. Keby to tak nebolo, na čo by som sa tomu charitatívne venoval? Ja z toho nemám nič. Málokomu sa však vysvetľuje, že to nie je o peniazoch.
Aký je dnes ženský futbal v porovnaní s minulosťou?
- Futbal ako šport sa za tie roky celkovo zmenil. To platí aj o ženskom. Je rýchlejší, tvrdší, niekedy až brutálnejší. Honba za výsledkami sa prenáša z mužského futbalu aj na ženský. Ženský sa čoraz viac približuje tomu mužskému. Je za tým aj vstup mužských funkcionárov do ženského. Týka sa to i rozhodovania. Dnešná doba priniesla aj zvláštne rozhodnutia arbitrov. Nemalo by to tak byť, no vidíme, že je to všade tak, od prvej ligy až po poslednú triedu. Musíme sa s tým popasovať. No ja hovorím, že sa dá bojovať aj proti všetkým neduhom, treba si zavrieť ústa a hrať futbal. Ale ako som povedal, futbal je oveľa pokročilejší. Teší ma, že sa aj Slovensko postupne priblížilo k Európe a už nevidieť tie veľké výkonnostné rozdiely.
