Ste riaditeľom Štátneho archívu v Žiline. Aké boli vaše začiatky?
- Po štúdiách na Filozofickej fakulte UK, odbor archívnictvo a história, s dvojročnou praxou v múzeu v Martine, som nastúpil na voľné miesto riaditeľa archívu v Žiline v roku 1969. V mojich počiatkoch mal archív 4 pracovníkov, v súčasnosti 5, avšak náročnosť súčasných úloh požadovaných najmä verejnosťou je oveľa väčšia.
Mám šťastie, že v kolektíve archívu pracujú ľudia, ktorí sú nielen odborne zdatní, ale majú i osobné vlastnosti, ktoré vytvárajú veľmi dobrú pracovnú atmosféru.
Ako by ste definoval svoj vzťah k histórii? Máte obľúbené obdobie?
- Môj osobný vzťah k histórii sa vytváral už v ranom školskom veku, keď som na začiatku školského roku čítal učebnice dejepisu knihy o histórii, ktorých síce z dnešného pohľadu nebolo veľa a vo vtedajších knižniciach chýbala rôznorodosť, ale aj vtedy vychádzali knihy o starovekom Ríme a Grécku – Zamarovský a iní. Preto som rád, že som skoro celý svoj život – 45 rokov - mohol pracovať s históriou v archíve.
Čo je úlohou archívu ako takého? Aké úlohy máte v archíve na starosti?
- Práca v archíve je veľmi náročná, dobrý archivár musí ovládať historické skutočnosti od stredoveku až po súčasnosť, nielen v kontexte Európy, Uhorska a Československa, ale najmä oblasti Žiliny. Pri riešení požiadaviek verejnosti musia archivári poznať i rôzne právne predpisy z minulosti, územné usporiadanie, dejiny správnych orgánov a mnohé iné veci, ktoré nám pomáhajú pri riešení problémov. Preto sa nemôžeme špecializovať v našich podmienkach na nejaký užší časový úsek dejín alebo obec či mesto. Napriek tomu sa usilujem spoznať najmä Žilinu vo všetkej rozmanitosti od najstarších dejín po súčasnosť.
Čo sa týka histórie a vzťahu ľudí k nej, ako je to u nás?
- Najmä po roku 1990 vzrástol nesmierne záujem širokej verejnosti o dejiny miest a obcí, ktorý historici i nehistorici v podstate ani nestačia uspokojiť, v dôsledku čoho mnohé knihy o obciach ešte nevyšli a sú v dlhodobej príprave. Momentálne sa pripravujú viaceré publikácie o obciach, napríklad o Rosine, Štiavniku a ďalšie. Žiaľ, v minulosti taký záujem pre viaceré dôvody nebol a oproti okolitému svetu – Čechom, Maďarom a iným sme stále ešte v tejto oblasti pozadu, aj z dôvodu, že u nich už v 19. storočí bola veľmi vyspelá historiografia, múzeá, archívy, všetko s plnou podporou štátu. Rástlo aj historické i národné povedomie obyvateľstva. Žiaľ, nášmu poznaniu histórie nepomáha ani fakt, že mnohí politici u nás považujú históriu len za niečo, čo im slúži pri presadzovaní ich postojov a názorov, nepodporujú apolitickú históriu a tým aj u obyvateľov vyvolávajú mnohé pochybnosti a otázniky. Napriek tomu si osobne myslím, že najmä po roku1990 a1993 je naša spoločnosť v tomto smere oveľa vyspelejšia, čo sa prejavuje i v Žiline. Mnohí sú v tomto meste spokojní, mesto napriek mnohým nedostatkom je krajšie, osobné vlastníctvo domov prinieslo starostlivosť o vlastný majetok, jeho budovanie a skrášľovanie.
Ak sa zameriame na mesto, aké míľniky zmenili jeho tvár?
- Ako historik môžem konštatovať, že naše mesto sa v mnohom za posledné storočie zmenilo. Pred sto rokmi sme mali 11-tisíc obyvateľov a len vtedy sa začala naozajstná moderná výstavba mesta, ktorá priniesla mnohé zmeny, ktoré dnes obdivujeme na pohľadniciach, ale i pri pohľade na reálne budovy, ktoré dodnes stoja. Aj preto mojím krédom je myšlienka, aby sme sa všetci Žilinčania, bez ohľadu na politické tričká, názorovú rôznorodosť, vierovyznanie a iné rozdiely pričinili o to, aby toto mesto bolo krajšie, rástlo, rozkvitalo tak, aby sme zanechali potomkom peknú Žilinu a odkaz, že sme pre to urobili všetko, čo je v našich silách.
