FAČKOV. Hovorí, že niektorí veteráni sa čudujú, že ešte niekoho zaujíma, čo prežili. Pritom sú však radi, keď za nimi niekto príde. Ako frontoví či povstaleckí vojaci zažili ťažké chvíle. A Štefan Osika z Fačkova ich navštevuje, dokonca cielene. Už niekoľko rokov sa venuje ako nadšenec, obdobiu druhej svetovej vojny v Rajeckej doline. Konkrétne histórii obce Fačkov, bojom v Rajeckej doline od SNP až po oslobodenie, spomienkam vojnových veteránov a frontovým vojakom. Doteraz hovoril so 72 pamätníkmi druhej svetovej vojny v regióne.
„Najviac spomienok mám od tých, čo slúžili ako frontoví vojaci v Rusku. Týchto pamätníkov dohadzujem aj profesionálnym historikom, ktorí sa o obdobie zaujímajú,“ hovorí historik - nadšenec.
Zatiaľ sa mu podarilo zozbierať približne 300 až 400 strán materiálu, príbehov a spomienok veteránov. Čo na základe ich výpovedí spíše, im nosí na odsúhlasenie. Často sa stane, že do textu ďalej zasahujú a pridávajú ďalšie spomienky. Hovorí, že jeho najväčším nepriateľom je čas, pretože pamätníci pomaly umierajú. Keby sa chcel stretnúť s každým žijúcim veteránom, potreboval by dostatok voľna a peňazí. Za najťažšie pri svojom hobby považuje overovanie si údajov, či už v archívoch, alebo knihách. Aby vedel, čo je vymyslené a čo ešte pravda.
Spomienky sú základný zdroj
„80 percent zdrojov informácií tvoria spomienky veteránov, desať percent kroniky, päť percent je archív a potom iné zdroje,“ hovorí. „Trochu ma zaráža, že tí, čo bojovali v Povstaní, trpia akousi neochotou o ňom rozprávať. Zrejme mali nejaký stresujúci zážitok.“ Spomenie príhodu, keď navštívil 94-ročného veterána v domove dôchodcov. Pán ho označil za eštebáka a poslal preč. Rozprávať sa s ním odmietol.
S úsmevom sa priznáva k „profesionálnej deformácii.“ „Keď teraz vidím v televízii diskusiu, ktorá sa týka Povstania, občas zavolám historikom a tie informácie si overím. Niekedy ma opravia, alebo usmernia.“
Kritický je aj k zobrazeniu Povstania vo filmoch. „Často vo filme sledujem, ako ľudia vítali partizánov s rukami hore. Pritom boli veľakrát radšej, že ich nevidia. Aspoň im nemuseli dávať zo svojich skromných zásob.“
Jeho materiály obsahujú aj veľa príbehov o odvrátenej stránke Povstania, o partizánskom vyčíňaní. Hovorí, že živnou pôdou pre tieto represálie bolo vybavovanie si osobných účtov, napríklad v prípade likvidácie občanov Turia. Partizáni v dedinách už nedôverovali ľuďom, ktorí vlastnili podniky. Teda buržoázii, podnikateľom, čo súviselo so silnejúcimi komunistickými ideálmi.
Veteráni vidia Povstanie odlišne
„Pamätníci sa na Povstanie dívajú inak, než je často prezentované v médiách. Podľa nich museli dať jesť obom stranám. Partizánom aj Nemcom. Mám spomienku jednej pani z Fačkova, ktorá nedávno zomrela. Povedala, že ak by si jej otec mlynár neobliekol troje nohavíc a košieľ, tak by mu partizáni zobrali aj tie,“ hovorí Štefan Osika.
V oficiálnych informáciách o Povstaní mu chýba objektivita. Informácie o tom, ako sa partizáni správali k civilistom, zákulisie. Nielen ich boj proti Nemcom. V tej súvislosti spomenie zdokumentovaný prípad, keď partizáni rozstrieľali sanitku Slovenského Červeného kríža. Pri incidente zhorel jej šofér. Pritom auto bolo riadne označené a osvetlené.
Vášeň pre históriu sprevádza Štefana Osiku už od detstva. Mal rád dejepis, bavila ho história, čítal knižky, ktoré vychádzali o Povstaní. Najväčšmi ho však ovplyvnilo stretnutie s veteránmi. „Išiel som na jedno stretnutie pamätníkov do krajskej knižnice, tam to odštartovalo. Začal som chodiť po tých ľuďoch, získaval som kontakty.“
Dnes je aj členom Klubu vojenskej histórie Polom. Jeho členovia sa venujú rekonštrukcii bojov druhej svetovej vojny.
