Všetkým sa uľaví, ak nezvestného nájdu. Aj za cenu, že mŕtveho

ŽILINA. V roku 2010 našli v lese pri Hájiku ženu v štádiu rozkladu. Žena v značkovom oblečení, upravenými nechtami požila lieky a alkohol a takto skoncovala so svojím životom. Túto udalosť sprevádza viacero nejasností no najdôležitejšie je, že dodnes sa nevie komu telo patrilo a ani ona nikomu zatiaľ nechýba. „Bez dokladov s teniskami o dve čísla väčšími ju vo vyhľadávanej lokalite, kde chodí množstvo hubárov, našli po mesiaci od smrti,“ hovorí vedúci oddelenia pátrania a kriminalisticko-technických činností odboru kriminálnej polície v Žiline. Aj takéto prípady rieši polícia. Najťažšie je pátrať po tých, ktorí chýbajú svojim blízkym, ktorí nevedia, čo s osobou je a v mnohých prípadoch úľavu prináša aj nájdené nehybne telo. Dôležité je, že ľudia už nežijú v neistote. Počet nezvestných sa na našom území moc nemení. „Čísla sú stabilné už dlhšie obdobie. Polícia od začiatku roka pátrala v Žilinskom okrese po 52 nezvestných osobách. Do dnešných dní sú všetky osoby vypátrané,“ hovorí. Z tohto počtu bolo 12 maloletých osôb, 11 mladistvých a 29 dospelých. Z počtu 52 nezvestných osôb bolo 28 žien. Pre porovnanie v toku 2013 polícia pátrala po 96 nezvestných osobách, a taktiež sú všetky vypátrané.

Z najdlhšie hľadaných osôb je to prípad 43-ročného Mariána Sihloveca, ktorý je nezvestný od 1. decembra 1997. Naposledy ho videli na ulici Petzvalovej v Žiline, odkiaľ odišiel na neznáme miesto. Od roku 1997 hľadajú aj Jána Mindeka, ktorého naposledy videli ešte pri starom Tuzexe. „Máme dvoch pátračov. Samozrejme to nie sú jediní policajti, ktorí vykonávajú pátranie po osobách. Naša práca je rozdelená do troch skupín,“ hovorí. Prvá sú nezvestné osoby, hľadané osoby a potom neidentifikované mŕtvoly. Nezvestnou osobou je niekto, koho niekto blízky nahlási. „Nevieme o jej pobyte, a nedopustila sa trestnej činnosti. Hľadaná osoba je tá, ktorú potrebuje súd, prokuratúra a podobne,“ hovorí. Pomáha aj mestská polícia. „ Bolo to aj v prípade nezvestného, ktorého našli mestskí policajti. Nevedeli sme kto to je, tak sme začali zisťovať jeho totožnosť. Nakoniec sme zistili, že v Poľsku zabil celú svoju rodinu, bol psychicky chorý a bol u nás v Žiline,“ hovorí.

Nevedeli vôbec kto to je a museli zistiť či niekto po ňom nepátra. Mestská polícia má znalosť mesta a osôb. Pri maloletých osobách ich zapájajú často. „Máme k dispozícii informačný systém Patros. Sú tam všetky hľadané osoby aj mŕtvoly. Ľuďom nie je sprístupnený, pretože sú tam osobné údaje,“ hovorí. Ďalej pracujú s Centrálnou ústrednou konzolou, kde sa dá zistiť, či sa po osobe pátra v Schengenskom priestore. „To platí aj u kolegov v zahraničí, ak nájdu osobu, ktorá je nezvestná a je dospelá, tak nám dajú vedieť, či je osoba v poriadku, živá zdravá. Potom môžeme informovať rodinu, príbuzných,“ hovorí.

Často sa stáva, že našli nezvestného a nechcel aby rodinu informovali. Nemali dobré vzťahy a asi chceli ostať v utajení. „Nie je to nič ojedinelé, práve naopak. Každý človek je dospelý a má právo zatajiť svoj pobyt pokiaľ ho polícia vypátra len sa spýta či si prajete aby váš pobyt oznámili,“ hovorí. Dodáva, že ide aj o prípady v zahraničí. Ide o 20% kedy sa s týmto stretávajú. „ Dotyčný chcel zmeniť svoj život tak ho zmenil. Aj ľudia robia ale chyby. Majú to asi z Amerických filmov, že políciu majú osloviť až po 24 hodinách. Nie je tomu tak, môžete to urobiť hneď. Kto by čakal, ak sa mu v lese stratí dieťa 24 hodín?“ hovorí.

Sú aj prípady, že nájdu osobu v zlom stave, vtedy musíme zavolať lekára. Napríklad pri prípadoch, že ľudia oznámia, že osoba chce spáchať samovraždu. „Automaticky voláme záchranku. Ak hľadáme niekoho v lese, tak tiež je prítomný lekár. List na rozlúčku píšu osoby často,“ hovorí.

Ak nie je osoba plnoletá v tom prípade sa postupuje inak. Nastupuje zákonný zástupca. Problém je, že niekedy nájdu maloletého v zahraničí. Vtedy ju umiestnia do bezpečia – napríklad do zariadenia sociálnych služieb. V našom okrese na to slúži napríklad zariadenie v Lietavskej lúčke. „Stalo sa nám, že nezvestnú osobu našli v Čechách a rodina nemala peniaze na to, aby si ju vyzdvihla. Potom sociálny pracovníci a polícia ju dovezú na Slovensku. Nikdy neskúmame, či požiadavka je alebo nie je oprávnená,“ hovorí.

Ľudia vždy skúšajú hľadať sami a niekedy je neskoro. Polícia koná inak keď ide o osobu maloletú alebo staršiu. „Mali sme prípad, že oznámili nezvestnosť osoby len preto, že ju dva roky nevideli a chceli doriešiť dedičské konanie. V týchto prípadoch polícia postupuje inak, zvažuje závažnosť pátrania,“ hovorí.

V poslednom čase sa stalo viackrát a predtým to nebolo také časté, že ľudia skáču do riek, páchajú samovraždy. „Tu v okrese Žilina sme mali dievča, ktoré malo zdravotné problémy. Nechalo list na rozlúčku, prišlo na kanál Váhu v zime, preborila ľad a skočila do vody. Nakoniec sme ju našli. Mŕtvu,“ hovorí.

Keď niekto spadne do vody alebo z vlastného rozhodnutia je tu problém pretože telo sa ponorí na dno a až vplyvom podmienok, ako je teplota vody a podobne, vypláva na povrch. Tieto osoby väčšinou nájdu ale až s odstupom času. Na priehradách sa tiež niekedy objavia telá. „Tento rok sme mali tri prípady, že niekto skočil sám do vody, že sa chcel zabiť. Vieme to na základe toho, že nechali list alebo ich niekto videl ako v apríli, keď sa chlapec zobral a skočil do vody. Málokedy osoba vypláva takže ju musíme hľadať,“ hovorí. Pomáha im pri tom hasičský a záchranný zbor. Majú člny a splavujú rieky alebo v čižmách kontrolujú brehy riek. V týchto prípadoch pomáhajú záchranári, ktorí majú k dispozícii aj techniku. To sa týka aj toho keď sa niekto stratí v lese. „Na pátraciu akciu idú v prvom rade policajti potom sa pridá horská služba a dosť nám pomáha aj resque systém Orava. Majú psovodov, motorky, štvorkolky, člny ale a vrtulník,“ hovorí.

Aké dôvody vedú ľudí k tomu aby odišli? Väčšinou rovnaké. „V súčasnosti nemáme našťastie žiadnu maloletú sosobu v pátraní – osoba do 15 rokov. Tu je často dôvod hádka v rodine a dieťa ujde. Nefunguje logistika v rodine. Dieťa povie, že ide u kamarátovi a ide niekde inde. Maloletú osobu si v našom okolí mŕtvu nepamätám. Nájdeme ich v herniach, nonstop prevádzkach,“ hovorí. Dokonca aj majitelia im sami ohlásia, že tam majú deti. Niekedy sa deti schovajú. „Mali sme prípad opitých rodičov na Kysuciach. Hľadali sme chlapca ich syna, ktorý sa schoval pod drevami v blízkosti toho domu. Hľadali sme ho, volali kamarátom, učiteľke,“ spomína. V takých prípadoch volajú aj sociálnych pracovníkov. Väčší problém je u mladistvých nad 15 rokov. Úteky kvôli láske, zlým známkach dokonca aj do zahraničia. Tu už nie je predpoklad, že by sa mu mohlo niečo stať už si vie zabezpečiť stravu a podobne. Viacej je dievčat s nimi je viacej problémov. „Chlapec odišiel z domu mal problém v škole, išiel okrajom lesa prešiel asi desať kilometrov. Využili sme obecný rozhlas a vyhlásili sme, že sa stratil. Hľadalo ho 150 ľudí a nakoniec ho našli ľudia z obce pri lesnej ceste,“ hovorí. U nás sme nemali taký prípad, že by maloletého hľadali dlhšie obdobie, ale v iných okresoch sú aj osoby, ktoré hľadajú aj polroka.

Sú aj nájdené a neidetifikované osoby. Momentálne je to na našom území osemnásť za posledných dvadsať rokov. „Ročne máme päť až desať mŕtvol, ktoré nevieme identifikovať. Tu nastupuje výsledok DNA, porovnávanie zubných kariet a podobne,“ hovorí. V Kysuckom Novom meste zhorela ubytovňa v roku 2007 kde je stále nezvestná osoba matka so synom. Všetko tam zhorelo do tla a nedalo sa nič identifikovať, takže dodnes ich evidujú ako nezvestných. „Prehľadávali sme aj okolie a do dnešných dní nevieme na 100% ako to bolo. Pani bola imobilná je malý predpoklad, že z tade odišla a aj so synom a po 20 rokoch nám z informačného systému vypadnú,“ hovorí o svojej práci. Ako možno rodičom oznámiť takú zlú správu ako je úmrtie dieťaťa? Nikdy to nie je jednoduché. „Aj ja mám slzy na krajíčku, keď niekoho nájdeme. Sám som to zažil. Ak ste s niekým niekoľko dní, prežívate s ním trápenia. Väčšinou sa telo nájde mŕtve,“ hovorí. Nikdy to neoznamujú po telefóne. Žiaľ nájde sa aj taký „dobrák“, ktorý to oznámi skôr. „Mal som prípad chlapca, ktorého sme našli mŕtveho v tom čase mal maturovať. Jeho rodičia dokonca navštívil vešticu v zahraničí. Niekto im zavolal, že ich syn j mŕtvy matka mi volala a pri šoférovaní sa ma pýtala či je to pravda,“ hovorí. V takýchto prípadoch už ide aj o to, aby sa nestalo ďalšie nešťastie. „V týchto prípadoch má človek milión otázok. Ľudia často vedia, že nezvestný je mŕtvy aj tak je prioritou nájsť telo. Pochovať ho, žiť v pokoji,“ dodáva.