Príbeh, ktorý sa stal na Orave minulý mesiac, nie je vôbec ojedinelý. Jozef z Dolného Kubína sa so sučkami Bessy, nemeckým vlčiakom, a labradorkou Emou vybrali do lesa. Sučky pobehovali pár metrov pred ním. Približne kilometer od domu sa Jozef sklonil po lieskovec. Naraz zaznel výstrel a skučanie. Keď sa Jozef zdvihol, videl poľovníka s puškou. Pri ňom nehybne ležala Bessy. Poľovník Miloš Obrcian vraj strieľal preto, lebo na neho vrčala. Podľa majiteľa mala sučka výcvik, chodila na výstavy a ľudí mala rada.
Poľovníci to vnímajú citlivo
Toto je len jeden z množstva prípadov, ktoré sa v posledných rokoch na Slovensku stali. Platný poľovnícky zákon totiž hovorí, že voľný pohyb psa je v poľovnom revíri povolený vo vzdialenosti do 50 metrov od osoby, ktorá ho vedie. Zároveň určuje výnimky. Tvoria ich služobné, policajné, vodiace alebo poľovné psy. Poľovník môže usmrtiť v poľovnom revíri voľne sa pohybujúceho psa vo vzdialenosti väčšej ako 200 metrov od najbližšej pozemnej stavby. Pritom ale nesmie zastreliť psa, ktorý má nasadený obojok alebo prsný postroj, ktoré musia byť vo výraznej farbe odlišnej od farby srsti.
„Ukážte mi spoločenstvo, v ktorom sa nevyskytne čierna ovca. Stáva sa to aj u nás. Niektoré veci boli aj medializované. Pravda nebola taká, ako ju prezentovali, že na vine je len poľovník, ktorý zdvihol zbraň. My ako poľovníci túto problematiku vnímame veľmi citlivo,“ bráni sa Peter Marčulinec, podpredseda Obvodnej poľovníckej komory v Žiline.
Opačný názor majú aktivisti a ochranári. Poľovný zákon zneužívajú v obciach, kde majú problém s túlavými psami. Problém riešia tak, že ich vyvedú 200 metrov za dedinu, kde ich poľovník zastrelí, povedali v Dočasnej opatere Zbyňov pri Žiline.
Zákon vzbudzuje vášne aj medzi obyčajnými ľuďmi. „Jedine, ak zastreliť aj poľovníka, ktorý je mimo svojho revíru. Alebo neoznačený reflexnými prvkami,“ vyjadrila sa Alena Neslušanová v ankete na facebooku, kde sme sa pýtali, čo si ľudia o tomto zákone myslia.
Problémom je i púšťanie psov
Peter Marčulinec ubezpečuje, že kým poľovník zdvihne pušku a vystrelí na psa, tak si „niekoľkokrát premyslí nielen princípy z legislatívy, ale berie do úvahy aj ľudské hľadisko.“ To znamená, či pes niekomu nechýba, či sa nestratil. Poľovník hovorí, že keď sa už pristúpi k lovu v zmysle zákona, tak sú to väčšinou psy, o ktorých poľovníci vedia, že sú napríklad odhodené či túlavé. Uvádza prípady, keď deťom kúpia psíka, ten ich po čase omrzí, a tak ho po mesiaci vypustia do prírody.
Ďalším prípadom, a podľa podpredsedu častejším, je vypúšťanie psov v obciach. Ľudia ich doslova púšťajú, aby sa nažrali. Pre poľovný revír je najhoršie, ak sa z týchto voľne žijúcich psov vytvorí loviaca svorka. Pritom „neloví z hladu, ale z pasie.“
„My ako poľovníci často vieme a poznáme, komu patria tie zvieratá. Naša prvoradá snaha je napomenúť majiteľa. Ideme za ním,“ hovorí Peter Marčulinec.
Zároveň vyzýva ľudí, aby sa nebáli chodiť so svojím psom na prechádzku do lesa. V tom im nikto brániť nebude. Apeluje však na to, aby bol pes označený.
„Keď takého psa poľovník vidí, ani mu nenapadne zdvihnúť pušku. Ak nemá majiteľa, nie je problém odchytiť ho, dať do útulku. Nie je potrebné hneď strieľať.“
