Cyklistika zažíva v posledných rokoch na Slovensku boom. Môžu za to úspechy cyklistov spod Tatier na čele so Žilinčanom Petrom Saganom. Ten však má aj nasledovníkov. Jedným z nich je aj Martin Dubeň z Radole. Talentovaný cyklista (19 r.) by rád šiel v Saganových šľapajách, no zároveň skromne priznáva, že to bude veľmi náročné.
Ako ste sa dostali k cyklistike a kedy vám učaroval práve bicykel?
- Keď som bol malý, veľmi rád som sa s chlapcami vozil u nás po dedine na bicykli. Rodičia videli, že ma to nesmierne baví, tak mi našli klub, ktorý bol najbližšie. Išlo o Cyklistický spolok Žilina. Lenže keď som mal päť alebo šesť rokov, začal som aj plávať. Plával som asi do 14 rokov. Musel som sa rozhodnúť, ktorý šport si vyberiem. Rozhodol som sa pre bicykel. Cyklistiku som robil asi od siedmich rokov. V tom čase som dokázal skĺbiť cyklistiku i plávanie. No prišiel vek, keď sa to už nedalo a navyše na mňa tlačili aj tréneri. Vybral som si cyklistiku, bol som v nej aj o čosi úspešnejší. Darilo sa mi a viac ma to aj bavilo.
Mala cyklistika lepšie zázemie ako plávanie?
- Plávanie bolo zorganizované na vysokej úrovni, tréningy boli výborné. Na bicykli sa mi však viac darilo a prakticky na každých pretekoch som stál na pódiu. V plávaní som bol skôr priemer.
Pôsobili ste v žilinskom CyS klube. Ako si spomínate na toto obdobie?
- CyS je môj materský klub a bol som v ňom do minulého roka. Potom som skončil mládežnícku kategóriu, lebo tento klub je do 18 rokov. Trénoval ma tam Milan Novosad.
Kam smerovali ďalej vaše kroky?
- Minulý rok som podpísal zmluvu s cyklistickým združením Epic Janom Greenway. Je to klub z Dohnian. Je to jeden z troch kontinentálnych tímov na Slovensku. Okrem neho je to ešte Dukla Trenčín a CK Banská Bystrica. V Dohňanoch jazdím prvý rok.
Ako zatiaľ hodnotíte svoje pôsobenie v Epic Janom Greenway?
- Máme za sebou pol sezóny. Trénujeme väčšinou každý sám. Chalani sú zväčša z Dohnian, zo Žiliny som len ja a Robo Malík, s ktorým pravidelne trénujem. Keďže sme už v kategórii mužov, sami si určujeme tréningy a všetko je na našej zodpovednosti. Tréner nám dal „garminy“, čiže nás kontroluje cez počítač. Presne vidí, ako jazdíme, kde sme boli a podobne. Nejaké spoločné tréningy neboli, mali sme asi len dva alebo tri.
Tréningy sú určite veľmi náročné. Ako vyzerá váš bežný deň?
- Život cyklistu je veľmi ťažký. Trénujem každý deň, no nedá sa makať stále. Chodíme na určité cykly. Všetko prispôsobujeme druhu pretekov, na ktorých budeme najbližšie štartovať. Pondelky a piatky zvyknú byť voľnejšie. To znamená, že sa napríklad ideme na dve hodiny previezť pred pretekmi alebo sa vyjazdiť po pretekoch. Pri cyklistike je rovnako dôležitá aj regenerácia. Na tréningu sa človek totálne zničí, potom je potrebné sa zregenerovať. Aj preto chodím každý týždeň na masáže.
Musíte si dávať pozor aj na životosprávu?
- Áno, tá je taktiež veľmi dôležitá. Snažím sa zdravo stravovať, musím obmedzovať alkohol, tučné jedlá a podobne.
Pri takomto štýle môže mať človek toho dosť. Mali ste chuť niekedy so všetkým skončiť?
- Mal som veľkú krízu, chcel som zmeniť šport. Veľmi ma bavil hokej. Chcel som ho začať aktívne hrávať. Chodil som na športové gymnázium, kde som mal veľa kamarátov hokejistov. Už som to mal dohodnuté poza chrbát trénerov a rodičov, že začnem hrať hokej. No nejako sa moje úmysly prevalili, čo sa nikomu nepáčilo. Všetci mi to odmietli tolerovať. Pýtali sa ma, či som sa zbláznil.
Bolo teda okolie hlavným dôvodom, že ste ostali pri cyklistike?
- Hrával som síce hokej, no ako kadet som vyhral na začiatku sezóny hneď svoje prvé cyklistické preteky. To ma naštartovalo. Začal som tvrdo trénovať a už som nemal túžbu zmeniť šport, keďže ma cyklistika začala znovu baviť.
Aké sú vaše najväčšie úspechy?
- Bol som viackrát majster Slovenska v dráhovej cyklistike, vyhral som majstrovstvá sveta v horskej cyklistike. A jeden z najväčších úspechov som dosiahol ako kadet. Bol som na European Olympic Festival, čo sú malé olympijské hry pre mládež. Bolo to v tureckom Trabzone. Skončil som na 14. mieste v etape. Potom som vyhral u juniorov bodovací dres na medzinárodných etapových pretekoch v Lanškroune. Na štarte bolo asi 200 pretekárov z dvanástich krajín. Podarilo sa mi vyhrať kráľovskú etapu a dres za aktivitu. Minulý rok som sa stal majstrom Slovenska v cestnej cyklistike v Dubnici nad Váhom. Teraz som medzi mužmi prvý rok. Zatiaľ bojujem, dúfam, že výsledky prídu. Prvý rok je veľmi kritický, často aj ten druhý.
Nedá mi nespomenúť Petra Sagana. Stretávate sa občas?
- Peťo je mojím vzorom. Taký človek sa narodí raz za sto rokov. Poznám ho aj ako človeka, nielen ako pretekára. Naposledy sme sa stretli pred pár dňami na pretekoch. Stihli sme rýchlo prehodiť dve-tri vety.
Sagan je známy svojimi špurtami. Vy sa taktiež poberáte týmto smerom alebo vám viac vyhovujú kopce?
- Doteraz som zvládol aj prudké kopce, kde som si dokázal vypojiť ostatných špurtérov a nakoniec som v spomínanom špurte zvíťazil. Rád by som sa uberal týmto smerom, ale ak by som si mal vybrať, asi mi je bližší špurt.
Čo robí cyklista po sezóne?
- Hlavná sezóna sa končí v septembri alebo októbri majstrovstvami sveta. Následne mávam mesiac voľno, dávam sa dokopy po celom roku. Potom začínam so zimnou prípravou, kde je vraj veľmi dôležitá posilňovňa, ale ja ju veľmi nemusím. Dôležitá je všeobecná príprava a pestrosť. Hrávam hokej a navštevujem aj posilňovňu aspoň dvakrát do týždňa. Robím skialpinizmus, turistiku, veľa bežkujem, niekedy aj päť-šesť hodín. Trénujem tak vytrvalosť. Občas i behám, najčastejšie do kopca. Chodím aj na vysokohorské sústredenia, napríklad do Tatier.
Zimnú prípravu väčšinou športovci nemajú radi. Je to aj váš prípad?
- U mňa je to opačne. Vždy sa na zimnú sezónu teším. Mám rád pestrosť športov, preto rád chodím na hokej, turistiku, bežky. Rovnako rád chodím plávať. Počas zimy by som mal ísť na bicykel alebo aspoň na trenažér. Lenže ja neznášam, keď je vonku 20 stupňov pod nulou a ja mám ísť bicyklovať. Musím sa priznať, že to niekedy ignorujem. Pre mňa je ťažkým obdobím jar, keď už nemám na výber. Či je pekne, prší, fúka, musím ísť na bicykel a strašne to nemám rád. Teším sa na leto, keď je horúco.
Koľko kilometrov ročne najazdíte?
- Za minulý rok som najazdil 14 tisíc, čo je veľmi málo. Dalo sa viac, nerobil som všetko pre to. Tento rok mám už nejakých 13 tisíc, do konca roka mi to vychádza na 20 tisíc, čo je také minimum u mužov. Profíci najazdia aj cez 30 tisíc kilometrov.
Aké máte ciele do budúcnosti?
- Chcel by som sa dostať do profipelotónu, ale je to nesmierne ťažké. Samozrejme, šanca je vždy, len aj v tomto smere sú potrební ľudia, ktorí by mi pomohli k splneniu môjho sna.
Martin Dubeň sa môže už teraz pýšiť niekoľkými úspechmi. FOTO: ARCHÍV
