ŽILINA. Spočiatku vyzeralo všetko nevinne. Nevoľnosť ich dcéry sa ale zmenila na nočnú moru. Preto už piaty mesiac manželia Beňovci trávia väčšinu času v Žilinskej nemocnici pri dcére Kataríne.
Od januára, keď ju prijali so zápalom mozgových blán, si toho už vytrpeli veľa. Dnes ich dcéra nevidí, v hrdle má stále rúrku (tracheostómia) a jej rodičia sa pýtajú, kde sa stala chyba. A kto je zodpovedný.
„Bývame v Terchovej, ale chalupu máme v Staškove. Boli sme tam aj v januári, dcéra prišla za nami. Chodí na Žilinskú univerzitu a vtedy mala skúškové obdobie. Už keď prišla tak sa sťažovala, že má žalúdočné problémy. Bolel ju žalúdok, bolo jej nevoľno. To bolo vo štvrtok,“ spomína Jozef Beňo, otec Kataríny.
„V piatok večer sa jej trochu pohoršilo. Už mala aj teplotu. V sobotu ráno dostala kŕče a upadla do bezvedomia. Volali sme záchranku. Pozreli ju, ale nevedeli určiť príčinu jej stavu. Dali jej infúziu, nejaké lieky. Nechcela ísť do nemocnice, vraj sa ešte musí učiť. Záchranárom podpísala reverz,“ pokračuje otec.
Chvíľu po odchode záchranky sa záchvat zopakoval. Tentokrát už nasledoval prevoz do nemocnice v Čadci. Odtiaľ ju poslali záchrankou do nemocnice v Žiline. To bolo okolo obeda.
Prijali ju na neurológiu. Keďže sa sťažovala na žalúdok, lekárka ju poslala na vyšetrenie na interné. Vyšetrenie zrejme potvrdilo zápal, tak jej predpísali antibiotiká. Odtiaľ išla späť na neurológiu. Doktorka jej lieky predpísala a poslala domov. Rodičia tvrdia, že už vtedy sa im zdala dcéra zvláštna.
V umelom spánku
„Okolo 20.00 sme prišli domov. Dcéra bola celý čas de-zorientovaná. Dala som ju spať a sedela pri nej. Stále rozprávala nezmysly. V noci začala mať teplotu – 39,5. Opäť dostala kŕče. Volali sme záchranku. Odviezli ju priamo na neurológiu, na jednotku intenzívnej starostlivosti (JIS). Odtiaľ na anestéziologicko-resuscitačné oddelenie (áro), kde bola 15 dní v umelom spánku. Dozvedeli sme sa, že mala zápal mozgových blán, zápal mozgu a zrejme aj zápal pľúc. Našťastie, dostali ju z najhoršieho. Strávila tam ešte týždeň po prebudení,“ hovorí mama Anna Beňová.
Z ára sa vrátila na neurológiu, na JIS-ku, kde sa jej stav zlepšil. Bola ešte slabá, viac menej nehybná. Hýbala iba hlavou a jednou rukou.
Po týždni však dostala druhý zápal pľúc. Bol ťažký, nemohli ju z toho dostať. Antibiotiká nezaberali. Po asi dvoch týždňoch sa jej stav začal lepšiť. Rodičia boli spokojní. Katarína s nimi komunikovala. Písala cez počítač, na mobile, pozerala fotografie. Hýbala jednou rukou, sčasti aj druhou.
Na druhý deň sa Beňovci dozvedeli, že dcéru preložili na lôžkové oddelenie neurológie. Primár to vysvetlil tak, že potrebujú miesto pre iných pacientov. Na lôžkovom sa jej po dvoch dňoch priťažilo.
„Mala tvár, nohy aj ruky opuchnuté. Išla som za zástupcom primára. Povedal mi, že sa mám porozprávať s primárom. Ten ale nemal službu. Zástupcovi som povedala, že sa dcére pohoršilo,“ rozpráva Anna Beňová.
Súrna operácia nebola
Dozvedela sa, že jej dcéru musia súrne operovať pre problémy s tráviacou sústavou. Na druhý deň ráno volal Beňovcom primár. Aby prišli podpísať súhlas so zákrokom. Z neurológie ju preložili na chirurgiu.
„V stredu bola úplne dezo-rientovaná. Mala veľmi rozšírené zreničky, nedalo sa s ňou komunikovať. Bola iná. V ten deň sme zavolali na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. O prípade sa informovali. Popoludní previezli Katarínu na chirurgiu, na JIS-ku. Tam jej dali kyslík. Jej stav sa nezlepšil ani na ďalší deň,“ opisuje Jozef Beňo.
Na to, že s jej očami nie je niečo v poriadku, Beňovci upozorňovali aj personál. Nik tomu nevenoval pozornosť. Katarína už nechcela pozerať ani fotky, ktoré jej nosili. Až neskôr si uvedomili, že nevidí.
Zároveň vysvitlo, že súrna operácia nebola až taká súrna. Vraj ich zle informovali, vysvetlil rodičom primár. Pritom termín bol dva razy určený, v oboch prípadoch operáciu odmietol anesteziológ. Katarína bola na chirurgii dva týždne. Potom Beňovcom povedali, že si ju môžu vziať. S tým, že najprv musia urobiť vyšetrenia očí. „Dnes viem, že už mali pre ňu pripravený variant dať ju na oddelenie pre liečbu pacientov dlhodobo chorých. Žiadali sme jej dokumentáciu, lekár nám ju odmietol vydať. Vraj, dcéra je dospelá, musí nám dať splnomocnenie. Ale keď bolo treba, aby išla preč, nebol problém dať nám ju,“ rozpráva otec. Dcérin zrak začali riešiť až na oddelení dlhodobo chorých. Očný lekár jej urobil vyšetrenie, absolvovala CT, liečba vôbec nezabrala. Katarína vidí len obrysy proti svetlu.
„Dcéra potrebuje rehabilitovať, fyzioterapeut s ňou cvičí, ale po neurologickej stránke sa s ňou nič nerobí. Odvtedy, ako bola na JIS-ke, sa jej stav zhoršil. Má zavreté oči, spí, málo rozpráva. Aj psychicky sa dostáva do depresie,“ hovoria rodičia. V piatok mladú ženu previezli na neurológiu v Bratislave.
Úrad začal prešetrovať
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dostal podnet 26. mája a zisťuje, či poskytovateľ zdravotnej strostlivosti postupoval v súlade s právnymi predpismi. Najbližšia regionálne pobočka je v Martine. Jej riaditeľa Radovana Žilku Beňovci kontaktovali. „O výsledku môže úrad informovať až po ukončení dohľadu. Zákon nestanovuje úradu lehotu na ukončenie dohľadov,“ uviedla Soňa Valášiková, hovorkyňa Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Nemocnica sa k prípadu nevyjadruje. „Keďže bol v prípade spomínanej pacientky podaný podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý celý postup preverí, pričom nemocnica poskytne plnú súčinnosť, až do konca dohľadu nie je možné poskytovať ďalšie informácie,“ píše sa v stanovisku.
