ŽILINA. Začal som s rybárčením spolu s bratrancom ešte ako malý chlapec. So starkým chodil na plavačkové preteky. „V tom období ma lákalo byť lepší, súťažiť, neskôr som prešiel na športový rybolov. Nepáčili sa mi niektoré praktiky na pretekoch,“ spomína Matej Muhelyi. Na pretekoch je stanovený čas, vyžrebuje sa miesto. Kto za stanovený čas uloví najviac rýb vyhráva. Na preteky postupne prestal chodiť a začal uvažovať o dobrodružstve, ktoré neskôr aj zrealizoval.
„Športové rybárstvo ma lákalo oveľa viac. Základný rozdiel je v tom, že rybu, ktorú ulovíte, pustíte naspäť do vody. Dáte jej slobodu,“ hovorí. Na cesty si šetril. Vybavenie v podobe udíc a celej výbavy je nákladné. Dva roky sa pripravoval na cestu na Nový Zéland. „Vtedy som býval ešte u rodičov. Viazal som malé mušky nástrahy pre rybárov. Mal som svoj cieľ,“ hovorí.
Prípravy na cestu boli náročné
Na cestu ho nahovoril kamarát Lukáš Sokol, ktorý tam už bol. Museli si kúpiť kompletne novú výbavu. Na Novom Zélande sú prísne pravidla. Pre mnohých rybárov je táto lokalita najväčším snom, najmä čo sa týka prírody, čistoty riek. „Rybári v tejto oblasti nemajú prístup k obchodom s rybárskym materiálom. Museli sme byť sto percentne vybavení. Výbava musí byť nová, všetko vám na letisku kontrolujú,“ spomína Matej. Udice sa lámu takže mysleli na to, aby im vydržali. Veci na kempovanie, oblečenie pre rybára na tri mesiace. „Všetko sme mali naplánované, vedeli sme, na ktoré miesta chceme ísť,“ povedal.
U nás je to iné
Na Novom Zélande rybári poznajú nebezpečnú riasu Didymo. Pokryje celú rieku a vyhubí všetok život v nej. „Vyzerá to ako žltá vata. Sú tam preto prísne predpisy. Chodí rybárska stráž, ktoré kontrolujú rybárov a ich výbavu. Či sa o ňu rybári starajú,“ hovorí. Nový Zéland mu učaroval pokojom ľudí a najmä prírodou. „Tam je lovenie rýb o inom ako u nás. Lovili sme tam najmä pstruha potočného. Bol dovezený z Austrálie. Ale aj lososové ryby, pstruhy dúhové či úhory,“ hovorí. Najväčší zážitok bol chytiť rybu v nedotknutej prírode. „Ryba, ktorá tam vyrástla, má svoju silu, svoju energiu.
Neverili, že sa to dá
Za tri mesiace sme si samozrejme aj vyskúšali niektoré ryby, ale to skôr z rybníkov, nasadené,“ hovorí. U nás je to iné. Ryby majú málo potravy, nemajú silu, energiu. Má menej kvalitnú potravu. „Tam je ryba zaslúžená. Rybár musí prejsť aj kilometre, čakať hodiny, niekedy aj dni. Ale potom je to obrovský zážitok, ktorý sa len ťažko popisuje,“ hovorí. Dánsko bola tiež obľúbená destinácia. Išlo tam o veľmi ťažkú rybačku. „Boli sme na ostrove. Chytiť rybu v mori je oveľa ťažšie. Neverili sme, že sa to dá, ale postupne sme našli spôsob. Smer vetra, to, že jej vadí veľa svetla,“ hovorí. Každý deň bol iný, každý deň sme chytali na inom mieste. „Hlava vypnutá, myslieť na tie ryby. Byť lovcom, na to myslí rybár,“ hovorí Matej. V muškárení sa napodobňuje hmyz, čí pestrejšia a vernejšia návnad, tým lepšie. S rybárčením je spojené množstvo zážitkov.
Brodili rieky, liezli po skalách
„Pamätám si na jazero, ktoré nemalo žiadny prítok. Voda tam stekala z topiaceho ľadovca. Mali tam pstruha Loch Leven. To jazierko bolo veľké asi desať hektárov. Bolo ťažké rybu chytiť. Strávili sme tam sedem dní,“ hovorí. Nie je to vždy jednoduché. Niekedy celé hodiny prší alebo fúka. Stali sa aj nebezpečnejšie veci. „Leteli sme vrtulníkom, ocitli sme sa mimo civilizácie. Keď sme brodili veľké rieky, šplhali cez kaňony a rieku Nevis. Schádzali sme ako lezci po kameňoch, udica v zuboch a ideš. Boli situácie, keď sme si povedali, že to bolo na hrane,“ spomína na svoje dobrodružstvo. Rybárčeniu sa s príchodom rodiny venuje už menej, ale určite sa k tomu ešte vráti.
„Manželka by ma radšej videla pri rybách ako vo vzduchu, keďže sa venujem aj lietaniu. Máme syna a keď vyrastie sa mu chcem aj v tejto oblasti venovať,“ hovorí. Podmienky na Slovensku sú ale obmedzené. „Viete keď vyskúšate niečo také, tak vám to už nestačí,“ hovorí. Jeho rybárskym snom sú krajiny ako Mongolsko, Patagóniu a Grónsko. „V Grónsku je to úžasne sfarbená ryba Sivoň arktický a v Mongolsku Taimen. Verím, že sa mi to podarí,“ hovorí.
