ŽILINA. Akademický sochár Dušan Hagara v týchto dňoch dokončil reštaurátorský výskum portálu na hlavnej fasáde budovy Žilinskej univerzity, ktorá bola postavená v historickej časti mesta. Budova stojí na rohu ulíc J. M. Hurbana a Legionárskej a je národnou kultúrnou pamiatkou.
„Na prelome 19. a 20. storočia tu v krátkom čase vznikol súbor významných stavieb reprezentujúcich kvalitnú architektonickú produkciu obdobia historizmu a secesie,” konštatuje vo svojej projektovej správe Dušan Hagara. Okrem spomínanej budovy je to i filiálka Rakúsko-Uhorskej banky, Rosenfeldov palác, ku ktorým v 30. rokoch 20. storočia pribudla stavba neologickej synagógy.
Univerzite bola podľa slov Milana Malcha z odboru verejného obstarávania Žilinskej univerzity minulý rok poskytnutá na reštaurátorský výskum dotácia z ministerstva kultúry vo výške 4-tisíc eur.
„Súčasťou záchrany budovy je aj architektonicko-historický výskum, ktorý by mal byť dokončený v máji tohto roka a sanačný projekt, ktorý by mal riešiť vlhkosť v suteréne stavby,“ povedal Milan Malcho.
Reštaurátorský výskum odhalil potrebu rýchleho zásahu
„Výskum preukázal výrazne narušenú kamennú hmotu sochárskych ako aj architektonických častí celého objektu,“ uvádza Dušan Hagara. Poukazuje tiež na nevyhovujúci, miestami až havarijný stav všetkých kamenných a nadväzujúcich omietkových plôch. Najviac sú podľa Hagaru deštruované spodné kamenné časti portálu a balkónová časť.
„Historická budova je zaujímavým svedkom svojej doby a hodnotným príspevkom do súboru secesných stavieb v meste. Cenné je najmä zachovanie pôvodných fasád, viacerých architektonických prvkov interiéru a hmoty stavby bez podstatných prestavieb,“ konštatuje Dušan Hagara.
„Po obnove a odstránení rušivých zásahov by mohla historická budova bývalej školy slúžiť ako reprezentatívny objekt s novou spoločenskou funkciou. Záchrana tohto solitéru, jeho komplexná obnova, posilní umelecko-historickú identitu diela.“
Vzácny vstupný portál budovy je situovaný v centre hlavného východného priečelia stavby, obráteného do križovatky miestnych komunikácií. Hlavný portál s obdĺžnikovým ostením vysokého vstupu uzatvárajú drevené dvojkrídlové dvere zdobené štvorcovými kazetami a zamrežovaným svetlíkom s dekoratívnym kovaním.
Zvýšený vstup je po stranách lemovaný štvoricou zväzkových pilastrov polkruhového prierezu, ktoré stoja na hranolových sokloch. Pilastre ukončujú štylizované iónske hlavice so zalamovanými volutami a postrannými strapcami, ktoré podopierajú priame kladie, tvoriace zároveň základňu balkóna.
Reštaurátorský výskum sa zameral na všetky súčasti výzdoby portálu. Použité boli prioritne nedeštruktívne metódy výskumu a v potrebnej miere aj deštruktívna metóda sondáže.
Portál je z raritných hornín
Na základe petrografického rozboru Miroslav Lipovský zistil, že horniny použité na hlavnom vchode budovy, sú svetlosivé ryolitové pemzové tufy. Sú to raritné horniny, ktoré sa na našom území nachádzajú iba v najjužnejšom výbežku Zeplínskych a Tokajských vrchov. Tieto horniny ale pravdepodobne pochádzajú z lomov z Maďarska. Pemzové tufy sú až z 95 percent zložené z úlomkov pemzy, sopečného skla kremičitanového zloženia spevnené teplom a sopečným popolom. Sú výrazne pórovité a nasiakavé vodou aj nad 10 percent objemu a málo odolné voči prírodnému zvetrávaniu.
Na okraji kartúš nad dverami je dekoratívny vlys. Ten je vytvorený zo svetlokrémového organodetritického vápenca. Je to jemnozrnná sedimentárna hornina tvorená temer výlučne uhličitanom vápenatým, tiež výrazne nasiakavá vodou a málo odolná voči prírodnému zvetrávaniu.
Horniny použité na vytvorenie pamiatky pochádzajú pravdepodobne z územia Maďarska.
Projekt zhotovili maďarskí architekti
Budovu, ktorá od samého vzniku slúžila na vzdelávanie, postavili podľa riadenia Uhorského ministerstva náboženstva a školstva v rokoch 1910 – 1913. Projekt zhotovili maďarskí architekti Ambrusa Ortha a Emila Somló, s ktorými ako spoluautor figurálnych častí portálu pracoval sochár Géza Maróti.
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 školu pomenovali Česko-slovenská štátna reálka Jána Palárika a bola jednou z troch sedemtriednych reálok na Slovensku. V rokoch 1939 - 1945 mala názov Štátne slovenské gymnázium, potom do roku 1953 Štátne gymnázium a od roku 1956 tu bola Jedenásťročná stredná škola.
V budove však zároveň pôsobila i základná škola, preto v roku 1959 asanovali prízemnú bočnú časť reálky, v priestore pôvodného domovníckeho bytu a dielní, kde začali stavať novú budovu jedenásťročnej školy. Prístavbu dokončili v roku 1962 po tom, čo z Prahy do Žiliny premiestnili Vysokú školu železničnú a vznikla tu Vysoká škola dopravy a spojov.
Na múr, ktorý od Legionárskej ulice budovu ohraničuje, sa napája malá kaplnka, v ktorej je z vonkajšej strany umiestnený reliéf Ukrižovania Krista s dvomi adorujúcimi anjelmi a textom IN HOC SIGNO VINCES. Jeho autorom je tiež zhotoviteľ figurálnych prvkoch hlavného portálu sochár Maróti.
Budova je historicky vzácna i zvnútra
V interiéri sa zachovalo niekoľko častí s pôvodnou dlažbou a liatym terazzom. Vymenená nebola ani podstatná časť okenných a dverných výplní od jednokrídlových po presklené steny osadené do lichobežníkových rámov. K pôvodným prvkom patrí aj štuková výzdoba s geometrickými a rastlinnými motívmi, kamenné prvky zábradlia schodiska a kovové mreže v secesnom tvarosloví.
Vo vstupnej hale je osadená kamenná fontánka so sedením, obložené keramikou z produkcie firmy Zsolnay v Pécsi. Z technologických systémov sú zaujímavé zachované prvky pôvodného teplovzdušného vykurovania priestorov. Staré kachľové vykurovacie telesá v nikách chodieb sa nezachovali, no v miestnostiach sú dodnes osadené výustia systému s ozdobnou secesnou mriežkou.
Autor: Gabriela Kvasnicová
