VARÍN. Závaly, zatopené chodby, blokoviská, človek nikdy nevie naisto, čo ho dole čaká. No ak sa už rozhodne byť jaskyniarom, je to láska na celý život. Pavol Cvacho a jeho manželka a spolupútnička jaskyňami Marianna by o tom vedeli hovoriť. Na území Národného parku Malá Fatra pôsobia štyri jaskyniarske kluby. Jedným z nich je Jaskyniarsky klub Varín. Jeho rajónom je krivánska časť Malej Fatry.
„Dole sa cítime dobre, je tam božský pokoj. Môžem premýšľať a zároveň objavovať nové veci,“ povedal Pavol Cvacho, tajomník klubu. Jaskyniarstvu sa venuje 15 rokov, Marianna desať.
Aktivít majú veľa
Klub má desať členov, najstarší má 60 rokov. Ročne absolvujú aj 52 akcií, to znamená prieskumov, keď hľadajú nové otvory v zemi. „Pomáha nám prievan alebo vyvieračka. Ak v tých miestach vyviera voda, signalizuje to, že by tam mohli byť podzemné priestory,“ vysvetlil jaskyniar. „Občas ale postačí obyčajná intuícia.“
Akciou je aj fotografovanie, keď dokumentujú podzemné priestory a zamerania.
„Zameriavame rozlohu jaskyne. Dvaja ľudia chodia s pásmom, jeden s kompasom a sklonomerom. Údaje sa zapisujú do meracieho denníka.“ Jedna z noriem stanovuje zamerať 300 metrov jaskyne denne. „Zameriaval som už 200 metrov jaskyne aj dva mesiace,“ povedal Pavol Cvacho. Po každej akcii sa píše technický denník.
Robia i sčítanie netopierov pre ochranárov, prieskum banských štôlní, alebo uzávery jaskýň. „Príde celý klub, donesieme si materiál a vybudujeme uzáver približne meter krát meter, aby sa do jaskyne nedostali nepovolané osoby a nepoškodili kvapľovú výzdobu.“
Rizík je viacero
Klub funguje od roku 2000 a za ten čas objavili päť jaskýň a jednu priepasť. Na objavovaní však nie je nič romantické. „Najprv treba kopať. Niekedy aj pol roka. Vo Vrátnej sme kopali dva metre pod bralom a objavili sme tretí vchod do Medvedej jaskyne. Často pri práci používame elektrocentrálu a vŕtačku,“ vysvetlili manželia. Keď už vchod či priepasť objavia, tak do vnútra zlania, pričom všetky veci nechávajú na povrchu, zavesené na strome.
Rizík, s ktorými treba pod zemou rátať, je veľa. „Či sú to sifóny, zaplavené chodby jaskyne, polosifóny – polozatopené chodby. Rizikové sú aj chodby zasypané skalnými blokmi, v ktorých hrozia závaly. Priestory sú často úzke, preto sa musíme mnohokrát i plaziť.“
Nebezpečenstvom zatopených chodieb je i vysoká koncentrácia kysličníka uhličitého, ktorý sa v týchto priestoroch zhromažďuje a málo kyslíka. Vtedy hrozí priotrávenie. „Ako pomôcku používame sviečku, ktorá nás upozorní na míňajúci sa kyslík.“
Členovia klubu sa podieľali aj na záchrane jaskyniara v Liskovskej jaskyni pri Ružomberku.
Riadiť sa treba vodou či prievanom
Nielen pri dobývaní, aj vo vnútri jaskyne si treba dávať pozor. Napríklad na to, aby ste so sebou mali vždy dve svetlá. „Skoro dve hodiny sme sa s kamarátom plazili asi 100 metrov po tme v Medvedej jaskyni. Mali sme karbidové svetlá a tie zapálite len zápalkami. Nám došli.“
Pomôckou v takom prípade je, orientovať sa podľa vody, prievanu alebo pamäti. Veselšou stránkou jaskyniarstva sú párty pod zemou či spoločné stretnutia spojené s varením guľáša a futbalom. Špecifickým problémom jaskýň dlhých niekoľko kilometrov je otázka WC. Jaskyniari to riešia jednoducho – vytýčia sa konkrétne miesta.
Je to drahé hoby
Výstroj jaskyniara tvorí prilba, svetlo, kombinéza, podkombinéza, gumené čižmy, rukavice, lopatka či motyka. Lacná záležitosť to nie je, cena za všetko je okolo 1000 eur.
„Pritom kombinéza môže vydržať rok, niekedy neprežije jednu akciu,“ vysvetlila Marianna Cvachová.
Poplatky tým nekončia. 60 eur stojí vybavenie výnimky na vstup do jaskyne od krajského úradu životného prostredia a 10 eur je ročný príspevok Slovenskej speleologickej spoločnosti v Liptovskom Mikuláši. Je to zastrešujúci orgán jaskyniarskych klubov, fungujúci pod ministerstvom školstva.
