Žilinský vysokohorský klub, ktorý populárny festival Vysoké hory pripravuje, má na svojej internetovej stránke napísané, že niet autora, ktorý by bol tak spätý s festivalom, ako práve vy. Pociťujete aj vy túto blízkosť?
- Tá spätosť je tá, že s jedným organizátorom festivalu Petrom Dodekom sme robili v roku 1998 spolu na komentári filmu 118 dní v zajatí ľadu. To on ma spojil s festivalom a každý rok mi oznámi, čo na ňom chce premietať. Tento rok si vymyslel, aby som pripravil taký prierez mojou tvorbou a cestami. Nakoniec to bola nielen retrospektíva, ale aj ukážky z expedícií, z ktorých filmy nevznikli. Napríklad Cesta na Južný pól, splav rieky Karnali, Muchimuk, z objavovania jaskýň na Stolových horách a ukážky z pripravovaných projektov.
Príbehy tatranských štítov sa stali Tvorivým činom roka. Vykreslili ste svojou kamerou hĺbku ľudskej duše v drsnom prostredí našich najvyšších končiarov. Energiu, s ktorou ste sa do tejto práce vložili, vnímam ako posolstvo svetaznalého cestovateľa, že všade dobre, ale predsa len doma najlepšie.
- Tatry sú pre mňa výnimočné. Človek musí veľa prejsť, spoznávať, aby mohol porovnávať. Sú, samozrejme, aj iné úžasné hory vo svete, ale pre mňa sú Tatry popísané zaujímavými príbehmi, ktoré z tých stien a štítov na mňa rozprávajú.
Natočili ste asi 50 filmov, získali viac ako 200 ocenení medzinárodných parametrov, precestovali ste celý svet skrz -naskrz. Čo je pre človeka vášho rozsahu poznania najväčšou hodnotou v živote?
- Poviem to na príklade z jedného afrického kmeňa Himba. Putovali sme horami na angolsko-namíbijskej hranici a po niekoľkých dňoch šliapania sme sa dostali do malej osady s pár slamenými domčekmi. Boli tam tri ženy s deťmi. Nič, čo by pripomínalo našu civilizáciu. Mali kukuričné pole, len také veľké, aby ich uživilo. Toľko kráv, aby sa im nepokazilo mlieko. Načo viac? Načo nadprodukcia? A úžasný pokoj. A ja som rozmýšľal, že som ten pokoj kedysi zažil. S prekvapením som zistil, že takto žili aj moji starí rodičia. A tá doba je nenávratne preč. Keď sa vrátim domov, teším sa z každej maličkosti okolo mňa a uvedomujem si, v akom bohatom svete žijeme, len si to šťastie nestíhame uvedomovať.
Horolezec musí vždy počítať s útrapami, s nebezpečenstvom. Na to, že základný tábor horolezcov rozstrieľajú teroristi, by ale nikto ešte pred rokom nepomyslel. Ako to vnímate?
- Bol som v Pakistane trikrát. Aj pod Nanga Parbatom. Sú to dobrí a skromní ľudia so svojou islamskou kultúrou. Čo sa stalo, môžem komentovať len tým, že zúfalstvo rodí zúfalé činy. Keby americké bezpilotné lietadlá nebombardovali ich dediny, tak takáto krvná pomsta nenastane.
Zúčastnili ste sa mnohých expedícií. Antropogenézu ste mohli asi ako jediný z ľudí vidieť naživo. Vyvíjame sa, alebo smerujeme k úpadku?
- Naša západná kultúra, aby prežila, by mala mať povinnosť udržať na tejto Zemi kultúrnu diverzitu. Len iná od tej našej môže nám nastaviť zrkadlo. Ak nám ho nebude mať kto nastaviť, skončíme vo svojej samoľúbosti. Napríklad, keby som postavil náhodne vybratých desiatich Surmov a k tomu desiatich Američanov zistili by sme podľa tvaru tiel sami, že nastal v našom vývoji nejaký problém. Zaujímavú otázku som dostal od jedného Afričana: Keď máte toľko vymožeností, ktoré vám majú šetriť čas, prečo ho máte menej?
Má ešte nejaké sny Pavol Barabáš?
- Aj sa bojím snívať, lebo za každým snom je množstvo odriekania a práce. Ale stojí to za to.
Autor: Gabriela Kvasnicová
