Vieme, že si veľmi vážite Jána Chryzostoma kardinála Korca, poznali ste sa s ním z podzemnej cirkvi, dokonca vás v totalitných časoch tajne vysvätil za kňaza. Neprekvapilo i vás, tak ako viacerých veriacich, že tesne pred druhým kolom prezidentských volieb verejne podporil Roberta Fica?
- Nepatrí sa, aby som do médií komentoval výroky biskupov, ďakujem, že to pochopíte.
Do akej miery by sa mala cirkev vyjadrovať k politickým otázkam a či vôbec?
- Tu treba spresniť, o čom hovoríme. Medzi politické otázky patrí veľa vecí, ktoré sa dotýkajú každodenného života ľudí a celej spoločnosti. Sú to teda aj témy ako rodina a manželstvo, morálka vo verejnom živote, ochrana života a rešpektovanie dôstojnosti človeka, etika v podnikaní, oblasť výchovy a vzdelávania a tak by sa dalo pokračovať. Toto všetko sú aj politické otázky, kde cirkev má svoj názor a má ho nahlas povedať. Pokiaľ myslíte na stranícku politiku, tu sa cirkev nesmie spájať so žiadnou politickou stranou. To sa však nevylučuje s tým, že napríklad ako osoba mám svojich známych a priateľov aj medzi ľuďmi, ktorí pôsobia v politických stranách a o veciach sa rozprávame.
Počas totality i vďaka vašej odvahe posielať správy do zahraničia sa svet mohol dozvedieť skutočnú pravdu o prenasledovaní veriacich, o brutálnom potlačení sviečkovej demonštrácie... Dnes sa zdá, akoby to bolo naopak. Eštébakov nemáme a cirkev, paradoxne, mlčí, a to i na tak nástojčivo kladenú otázku odvolania trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. Koho tým chráni? Prečo ani po roku stále nepoznáme pravdu?
- Táto kauza spôsobila hlboké zranenie medzi veriacimi katolíkmi na Slovensku, povedal by som, že spôsobila Katolíckej cirkvi na Slovensku väčšie škody ako totalitný režim, lebo ten útočil zvonka. Minulý týždeň som sa o tejto veci znova rozprával s Ferkom Mikloškom v Bratislave, kde bola spomienka na sviečkovú manifestáciu. K tejto téme však môžem povedať len toľko, že každý deň sa modlím pri svätej omši za arcibiskupa Róberta Bezáka a za vyriešenie jeho situácie.
V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že sa váhate pozrieť do svojho spisu v Ústave pamäti národa, aby vás nezaskočili mená donášačov. Platí to stále, alebo už viete, vďaka komu vás ŠtB sledovala a podrobovala výsluchom?
- Pred pár rokmi mi vtedajší šéf Ústavu pamäti národa Ján Langoš oficiálne napísal, že môj spis ŠtB stihla skartovať, takže už je to aj tak bezpredmetné.
Žilinčania mali šťastie na mnohých veľkých kňazov, no jeden do ich sŕdc vyryl asi najväčšiu stopu, Mons. Ján Michalička, ktorý tu pôsobil celých 44 rokov. Inštitút Communio mohol vydať i vďaka vám minulý rok jeho knihu. Vaša zásluha na tomto diele nie je len v napísaní dojímavého príhovoru. Boli ste to práve vy, kto sa staral a opatroval jeho pozostalosti.
- Biblia nás učí, že v každej dobe Boh posiela svojich služobníkov, aby bol cez nich ľuďom nablízku. Ján Michalička bol takýmto veľkým Božím darom pre Žilinu v časoch, keď boli ľudia prenasledovaní pre svoju vieru a svoje presvedčenie. Len sám Boh vie odmeniť takú službu, akú on konal.
Katolícka cirkev sa pripravuje na slávenie najväčšieho sviatku, na oslavu Kristovho zmŕtvychvstania. Na Slovensku toto veľkonočné tajomstvo akoby stálo v tieni tradícii šibania a polievania. Nie je to rúhanie?
- Nie je to rúhanie, ale určite by ľudové zvyky nemali prekrývať alebo nahrádzať to, čo je na kresťanstve podstatné, čo je pre veriacich ľudí najdôležitejšie, čo slávime ako stred a základ našej viery - tu v Žiline katolíci, evanjelici, Cirkev bratská a vlastne všetci kresťania.
Autor: Gabriela Kvasnicová
