ŽILINA. Mrazivé počasie, víchrice a dážď. Privedú ľudí bez domova do charity. Dostanú tam teplú polievku a lôžko. Omnoho ťažšími krokmi v živote človeka bez domova je však zmeniť tento spôsob života. Prípadov, ktorým sa to podarilo, je, bohužiaľ, málo.
Začína sa to vždy rovnako
Milan, 53-ročný muž pôvodom z Galanty, je na ulici už vyše 20 rokov. Podľa neho je ťažké vydržať celý deň bez pivka. Občas chodí prespávať do Domu charity sv. Vincenta, ale len keď mu to dovolí hladina alkoholu. Väčšinou zostáva na svojom stanovišti - na parkovisku v centre Žiliny. „Nechal ma tam prespávať majiteľ. Občas niečo upracem a dostanem za to nejakú korunu. Kamarátov si tam nevodím. Stalo sa, že tam našpinili a ja nechcem problémy.“
Milan je na ulici už mnoho rokov. FOTO: AUTORKA
Z ulice pomôže charita
Dostať sa na ulicu je ľahšie, ako dostať sa z nej. Záleží na konkrétnom prípade, či človek chce spolupracovať a má vôľu vydržať. „Snažíme sa takým ľuďom pomôcť, aby sa ich status zmenil,“ povedal nám Rastislav Kolman, vedúci z Domu charity sv. Vincenta. „Prípadov, keď sa človek žijúci na ulici vrátil k bežnému spôsobu života, že si sám vie zabezpečiť bývanie, má prácu, trvalý partnerský vzťah, oblečenie, je veľmi málo. Pracujeme na tom, aby sa to otočilo.“
Každý má príležitosť začať odznova. Podľa Kolmana sa mnohí ľudia žijúci na ulici snažia opätovne zaradiť sa do spoločnosti a normálne fungovať. Tým, že sa dlhodobo pohybujú na ulici a svoje problémy neriešia hneď od počiatku, takmer vždy sa vrátia do toho „svojho“ prostredia. Nikto ich na ulici nekritizuje, čo im aj do určitej miery vyhovuje.
„Ak je človek znečistený, hladný a pod., tieto veci sa snažíme riešiť v rámci Nízko-prahového denného centra. Problémy sociálneho charakteru sa snažíme s klientom rozobrať v rámci špecializovaného sociálneho poradenstva. Často povedia: áno, všetko som už vyriešil, a o mesiac či dva sa opäť vrátia,“ dodal vedúci charity.
Vedúci charity Rastislav Kolman (vľavo) sa venuje každému klientovi.
Musia dodržiavať pravidlá
Ľudia žijúci na ulici prichádzajú do charity v pravidelných časoch. Sú rôzni. Niektorí na ulici žijú dlhšie. Iní riešia takto svoj nejaký životný problém. „Snažíme sa im pomôcť ho vyriešiť,“ hovorí Kolman.
Niektorí cez mesto len prechádzajú, ostatní sú z blízkeho okolia. Majú také svoje pravidlá a priority. Aj v sociálnych zariadeniach to funguje podobne. „Dodržiavaním stanovených podmienok ich učíme pevnej vôli. Niekedy je však ťažké niečo riešiť a baviť sa s človekom, ktorý je v opojení alkoholu. Aj takému chceme pomôcť. Dostane jedlo, čisté oblečenie. Povieme mu, nech príde zajtra v normálnom stave.“
Ľudia bez domova o podmienkach ubytovania a ďalšej pomoci v Dome charity sv. Vincenta vedia. „Na charite som nebol celý týždeň, pretože tam musíte mať nula promile,“ povedal klient Milan.
V zime je to náročnejšie
Kapacity zariadení sú obmedzené. Na charite sv. Vincenta sa v nocľahárni vyspí 25 mužov. „Ak ich príde viac, klientov nechávame u nás prečkať noc už len na stoličke. Nepošleme ich preč.“
Táto zima bola akoby vysnívaná. „Počty ubytovaných nám klesajú iba počas leta. Sú rôzne brigády a naši klienti vo väčších skupinkách idú niekde preč. Podobné je to v dňoch výplat sociálnych dávok,“ dodal Kolman.
Charita spolupracuje s rehoľnými sestrami SPMÚ, ktoré prevádzkujú nocľaháreň pre desať žien. Tých je však na ulici omnoho menej ako mužov.
Ako je to s prácou
Klientom v zariadeniach pre bezdomovcov neraz napadne myšlienka: nemohol by som tu pracovať? „Nie je to vhodné z niekoľkých hľadísk,“ odpovedá na to vedúci charity. „Napríklad, ide o komplikované vzťahy, ktoré majú medzi sebou. Pre nich je to skúška života nájsť si prácu mimo zariadenia.“
Na uliciach sa stretávame s predajcami časopisov. Polovica tržby zostáva predajcom. Milan z Galanty k tomu povedal: „Nebudem predávať Nota bene. Nie je to pre mňa. Chodím a vyberám koše, zbieram železo. Hodinky som minule našiel. Občas niekomu pozametám či upracem. Za to dostanem jedlo a peniaze. Teraz zbieram železo, odveziem ho do zberu. Nedovolím si kradnúť ako iní.“
Ťažko určiť počet bezdomovcov
„Priemerne cez naše zariadenie ročne prejde 350 – 400 ľudí. Sú ľudia, ktorí o nás nevedia, tých sa snažíme osobne kontaktovať. Ide o takzvanú terénnu sociálnu prácu – street walk,“ povedal vedúci charity.
Niektorí bývajú v chatkách, opustených domoch. So sociálnymi pracovníkmi nechcú komunikovať. Štýl života im vyhovuje. Skrátka, nedokážu sa prispôsobiť, žijú si po svojom. Chatrče postavené z rôznych zvyškov sú aj nad Vlčincami.
„Ku koncu februára evidujeme 1568 osôb s trvalým pobytom mesto Žilina. Bez presnej adresy. Koľko z nich je bezdomovcov, nevieme. Nie je možné zistiť, koľko z týchto ľudí je skutočne bez domova. Na ulici sú aj takí, ktorí majú v evidencii uvedenú poslednú známu adresu,“ konštatoval hovorca mesta Pavol Čorba
Autor: Miriama Belohorcová
