ŽILINA. Zo záľuby sa stala práca. Martina Monošová je spisovateľka, ktorá sa písaniu venuje už niekoľko rokov a na svojom konte má už šesť vydaných kníh, čoskoro vraj pribudne ďalšia.
Vždy ste inklinovali k písaniu?
- Umenie patrilo do našej rodiny odkedy si pamätám. S bratom sme obaja prešli hudobnou školou (klavír), recitovali sme, dokonca sme hrali divadlo a ja som ešte chodievala aj na zborový spev. Prvé spisovateľské pokusy som v tých časoch ukázala iba niekoľkým priateľkám.
K napísaniu vašich prvých dvoch kníh vás inšpiroval pobyt v Anglicku. Čo inšpirovalo tie ďalšie?
- Svoj tretí román Klišé som napísala pod dojmom čítania knihy Konečne po štyridsiatke od Susanny Kubelkovej. Prekvapil ma v nej názor, že v manželskom trojuholníku, kde sa muži okolo päťdesiatky zbláznia do dvadsaťročných žien, je na tom najlepšie – manželka! Rozhodla som sa na problém pozrieť úplne do hĺbky a rozobrať tento klišeovitý príbeh až na kosť, čiže ukázať ho zo strany každého zúčastneného. Zlodejov bozkov, svoju štvrtú knihu, som napísala z prostredia obchodného domu, kde som rok pracovala pred odochodom do Anglicka. V nej som využila tiež aj druhý príbeh a ten sa stal mojej priateľke: iba náhodou zistila, že jej snúbenec je ženatý. Knihy Sladké sny a Lekcie z nenávisti, mali spoločné to, že som ich napísala prakticky neplánovane. Mám zoznam rôznych zaujímavých námetov na príbehy a keď dozreje čas, keď cítim, že kniha sa „pýta na svet“, tak si skrátka sadnem a napíšem knihu.
Strávili ste istý čas v Belgicku. Nenapísali ste však v tom období žiadnu knihu. Bola táto krajina pre vás málo inšpiratívna?
- Aj Zlodeji bozkov čakali sedem rokov, kým sa realita pretavila do príbehov, ktoré sa dali spracovať do románu. Všetko bude (úsmev).
Kde vlastne hľadáte inšpiráciu?
- Inšpirovať ma môže úplne čokoľvek, v čom cítim „živé vibrácie“. Mnoho ľudí si myslí, že z ich života by bola skvelá kniha, ale dobrá kniha nie je závislá od deja. Krásnou robí knihu atmosféra, vykreslenie postáv, to „čosi“, vďaka čomu býva aj škaredý človek neodolateľne príťažlivý.
Vaše knihy riešia problematiku vzťahov – partnerských, priateľských či rodinných. Ako veľmi vychádzajú z tých reálnych?
- Mnohé postavy sú esenciou niekoľkých reálnych ľudí, niektoré postavy sú úplne vymyslené. Písať knihu je presne rovnaké ako maľovať obraz: tu pridáte zelenú, aby vám vynikla červená a v knihe vytvoríte bojazlivú vedľajšiu postavičku, aby vynikla odvaha hlavného hrdinu. Všetko je to o harmónii, kontrastoch a technike.
Skôr ako začnete písať knihu, robievate si niekde poznámky?
- Na začiatku mám predstavu o prostredí, približne o deji, niekoľkých postavách, predovšetkým tej hlavnej, a o tom, čo chcem zhruba knihou povedať. Potom už iba píšem a sama som zvedavá, kam ma to povedie. Keď si postavy začnú robiť, čo chcú, viem, že kniha ožila a bude dobrá.
Každý spisovateľ hovorí, že do svojich diel dáva aj časť zo seba. Ako je to u vás?
- Každý môže písať len spôsobom, aký je mu blízky. Všetko naozaj závisí od „stavu ducha“, v akom sa aktuálne autor nachádza vo chvíli, kedy tvorí dané dielo. Dnes by som napríklad Lásky o piatej napísala úplne inak a možno o desať rokov by som napísala inak Sladké sny. Ale skôr by nevznikli vôbec, ak by neboli napísané v tom čase, kedy napísané boli.
A do akej miery opíše autor vyslovene sám seba, to vie iba on sám, prípadne to dokážu odhaliť jeho najbližší. Myšlienky, ktoré dej nesie, s čitateľmi alebo rezonujú a stotožňujú sa s nimi alebo ich nechávajú chladnými. To je dôvod, prečo sa ku knihám (umeleckým dielam) niektorých autorov (umelcov) vraciame, obľúbime si ich, vyhľadávame ich. Lebo s nami dokážu rezonovať, vypovedávajú nepriamo aj o našich životoch, aj o našich osobných skúsenostiach, hoci autor o nás vôbec nič nevie.
Kedy najradšej a najčastejšie píšete?
- Svoj život delím na obdobie, kedy píšem a kedy nepíšem. V písacom období píšem zhruba od ôsmej až dokedy vládzem, čo býva zhruba päť až sedem hodín za počítačom denne. Počas tohto obdobia prakticky nevychádzam z domu, som úplne nekomunikatívna, aj domácnosť trpí, zabúdam jesť a ani sa ma nepýtajte na protesty mojej chrbtice...
Potom nastane čas, kedy treba knihu promovať. Čakajú ma besedy, rozhovory až mi napokon mi zostane nejaký mesiac, ktorý si môžem slobodne naplánovať, venovať rodine a priateľom, prípadne ísť niekam na dovolenku.
V knihe Sladké sny predstavujete čitateľom speváčku, a vo vašej ostatnej knihe Lekcie z nenávisti zase rozprávate príbeh o manželke mafiána. Nakoľko sú ich postavy reálne a nakoľko vymyslené?
- V knihe sa všetko vždy musí trochu preháňať: zlý človek musí byť veľmi zlý, dobrý zasa veľmi dobrý. Ploché umenie nie je zaujímavé. Autor musí byť na jednej strane odvážny a na druhej strane ešte uveriteľný vo vykresľovaní detailov – a je jedno, či v literatúre, hudbe alebo výtvarnom umení.
Obálku ku knihe Lekcie z nenávisti ste si vraj navrhli sama. Neuvažovali ste, že by ste sa vybrali aj týmto smerom a navrhovali obálky na knihy pre vydavateľov?
- Vyštudovala som dizajn, kde ma učili takí skvelí učitelia ako akad. maliar Jozef Bubák, známy predovšetkým ako autor prvej emisie slovenských bankoviek,či akad. sochár Alexander Vika. Nikdy som si nezariadila dizajnérsky ateliér, ale popri písaní robím ešte stále príležitostne aj grafiku. Teraz už stále menej a menej. Občas tiež pomáham známym so zariaďovaním interiéru, priateľkám pomáham s oblečením, trochu maľujem a fotím, ale inak ma celkom pohlcuje písanie.
Vraj čítate Agathu Christie. Tá je považovaná za kráľovnú detektívnych príbehov. Vaša kniha Lekcie z nenávisti skrýva v sebe nádych detektívky. Môžu sa čitatelia domnievať, že plánujete v budúcnosti napísať detektívny román?
- Rada by som napísala detektívku, ale nie som typ, ktorý sa vyžíva v krvi, v negatívach psychopatickej mysle a ani typ, ktorý je fascinovaný najnovšou technikou. Napríklad, z Lekcií z nenávisti som vyhodila pasáž, kedy hlavnú hrdinku zatknú, lebo som sa dostala po informáciu, že na Slovensku si zatknutý nemôže zavolať, ako to poznáme z amerických filmov. Celkovo sa mi tá realita s políciou zdala taká surová, že som to celé radšej prepísala.
Vaše knihy sú určené najmä ženám. Čím to je, že ženy siahajú po literatúre, v ktorej sa rozoberajú najmä ľudské vzťahy?
- Keď píšem knihy, nepremýšľam, či to bude kniha pre ženy, ja iba píšem príbeh. Nemôžem za to, že je bližší ženám! (úsmev) Pre ženu je kniha čosi ako kamarátka, u ktorej hľadá alebo odpovede na riešenie svojich problémov, prípadne od nich potrebuje uniknúť. Preto ženy tak rady čítajú.
Na Slovensku je v poslednom období doslova boom s literatúrou pre ženy. Sledujete toto dianie/sledujete konkurenciu?
- Spisovateľky rozhodne neberiem ako konkurenciu. Sama som sa na začiatku ťažko prebíjala a vážim si každú jednu kolegyňu, ktorá dokázala vydať knihu. Je to omnoho ťažšie, ako sa zdá a nie každý to nielen vydrží, ale aj má životné podmienky na to, aby vydržal.
Každý spisovateľ má svoj vlastný štýl, svoje miesto a okrem toho, Slovensko je na paranoju príliš malý priestor. Skôr si myslím, že voči knižnej mašinérii, ktorá skutočne ovláda trh, sme všetci autori na jednej lodi.
Našťastie v súčasnej populárnej literatúre máme dnes už veľa kvalitných a vypísaných autoriek. Všetko definitívne vytriedi nakoniec až čas, ale Vansová, Timrava či Podjavorinská by na nás boli hrdé! Osobne som nadšená, že toľko žien dnes píše – a to v celosvetovom meradle, že realita sa na seba konečne začala dívať aj očami ženy. Nevravím, že každá kniha od ženskej autorky automaticky ašpiruje na Nobelovu cenu za literatúru, ale vidím v tom jasný dôkaz skutočnej emancipácie. Ešte donedávna stála žena v procese tvorby maximálne v úlohe statickej múzy, ktorá mohla obdivovať autora a následne sa oňho starať. V tejto súvislosti milujem výrok Petry Nagyovej-Džerengovej: „Spisovateľova manželka sa o svojho umelca príkladne stará, varí mu, upratuje, tíši deti za dverami jeho pracovne, podporuje ho. A takúto manželku by potrebovala aj každá spisovateľka!“
Dnes sa zo žien stávajú autorky, ktoré vyjadrujú svoj názor alebo majú ambíciu aspoň porozprávať príbeh, pobaviť, poučiť, chcú skúsiť vytvoriť literárne umelecké dielo.
