ŽILINA.
Kto vymyslel pseudonym Dada S. Brezovská?
- Pseudonym v sebe ukrýva dievčenské meno mojej mamy, starej mamy a prastarej mamy, chcela som ním vzdať hold svojim predkom po praslici. Vznikol ešte v čase, keď bola predstava, že by som mohla napísať knihu, len čírou fantáziou. Čítala som knihy o sile podvedomia, v ktorých autori ospevovali nekonečné možnosti predstavivosti. Tvrdili, že ak človek chce niečo dosiahnuť, stačí si vytvoriť predstavu, že sa mu jeho sen už splnil a prežívať ho ako realitu.
Tak som to skúsila – vymyslela som si pseudonym a čmárala ho na každý zdrap papiera, predstavujúc si, že je to moja kniha, ktorú podpisujem čitateľom na autogramiáde. Možno to znie neuveriteľne, ale naozaj som neurobila nič viac. Nesnažila som sa vymyslieť príbeh, nenaťahovala som uši v snahe zachytiť nejakú informáciu, ktorá by sa stala základom pre knihu. Len som si čmárala svoje fiktívne meno a snívala, že raz bude uvedené na obálke knihy. Po niekoľkých mesiacoch sa mi zrazu v hlave usadili štyri kamarátky a doslova ma prinútili o nich napísať.
Kniha Rozlúčka s (ne)slobodou je vaša debutová kniha. Ako dlho ste ju písali?
- Prvýkrát sa dievčatá „ozvali“ v septembri 2012. Nevenovala som im pozornosť, ale boli čoraz dotieravejšie, a keď ma ich nátlak už doslova ničil, napísala som prvé dve strany textu. To bolo asi v polovici októbra. Potom som už všade chodila s blokom a ceruzou a využila každú chvíľu na písanie. Myšlienky sa množili, a ak sa mi nepodarilo nájsť si chvíľu na ich zaznamenanie, zúrila som ako tiger v klietke. Dokončený rukopis som v apríli 2013 poslala do vydavateľstva Ikar a s malou dušičkou čakala na vyjadrenie. Asi po mesiaci mi zavolali, že ho vydajú.
Mali ste už predtým skúsenosti s písaným slovom?
- Okrem slohov pre spolužiakov, neskôr pre mladších súrodencov a deti mojich známych, vysokoškolských prác, občasných veršovaných gratulácií, či strelených básničiek som nevyprodukovala nič, čo by bolo hodné zverejnenia. No aj tieto sa stretávali s pozitívnym ohlasom priateľov a občas mi napoly žartom, napoly vážne hovorili, že mám talent.
Čítala som, že pokiaľ ide o písanie, vraj ste si v tomto smere dlho neverili.
- Vôbec som nebrala reči o údajnom talente vážne, myslela som si, že zlepiť pár slov do vety tak, aby dávala zmysel, je normálna vec. Ale neskôr som si začala všímať, že u každého to takto nefunguje a položila som si nesmelú otázku: Čo ak vo mne naozaj drieme nejaké nadanie? Na odpoveď som si v tom čase ešte netrúfla.
Kto alebo čo to zmenilo?
O knihe
Rozlúčka s (ne)slobodou
Dada S. Brezovská
- Tridsaťšesťročná Eva má niekoľko týždňov pred svadbou. Rozhodne sa zorganizovať rozlúčku so slobodou a pozve na ňu tri kamarátky z gymnázia, ktoré už celé roky nevidela. Evine obavy, že si nebudú mať čo povedať, sa rýchlo rozplynú, no to, čo malo byť pôvodne odviazanou žúrkou, sa v jednom okamihu zmení na akúsi spoločnú spoveď. Stretnutie s priateľkami ju privedie k hĺbkovej inventúre svojho života, po ktorej nezostane kameň na kameni...
- Počas svojho života som prečítala množstvo kníh rôznych žánrov. Obdivovala som autorov, ako dokážu vymyslieť príbeh, vsadiť ho do určitej doby a prostredia, detailne vykresliť charaktery a osudy postáv, ich vzájomné vzťahy a prepojenia. Na napísanie ságy o osudoch rodiny v plynutí času na pozadí politických zmien ako bola napríklad Zelinovej trilógia Alžbetin dvor alebo vykreslenie života človeka v časoch dávno minulých, ako to urobil Waltari v Egypťanovi Sinuhetovi, nestačí len talent a fantázia, autor musí opisované prostredie dôkladne poznať, študovať históriu a zbierať fakty.
Spisovateľov som vnímala ako chodiace encyklopédie a nikdy mi ani nenapadlo, že by som mohla medzi nich patriť. No pri čítaní jednej knihy od súčasného autora som si uvedomila, že je zaujímavá a dynamická aj napriek tomu (alebo práve preto?), že zachytáva iba krátky úsek života hlavných postáv. Viac sa sústreďovala na ich emocionálne prežívanie, myslenie a konanie v určitej životnej situácii než na opis prostredia a spoločenskej klímy. To bol ten impulz, keď som si povedala, že takúto knihu by som možno vedela napísať.
Ako vznikol názov vašej knihy?
- Vznikol spontánne a myslím, že dokonale vystihuje jej obsah.
Môžete ju čitateľom trochu predstaviť?
- Eva na prahu novej životnej etapy pozve svoje dávne priateľky na rozlúčku so slobodou, netušiac, ako veľmi jej toto stretnutie zmení život. Údery osudu, poklesky a víťazstvá, ku ktorým sa priateľky postupne priznávajú, spôsobia v Evinej duši zemetrasenie, prinútia ju obzrieť sa späť do minulosti, postaviť sa zoči-voči dlho popieranej pravde a prehodnotiť svoje skostnatené názory, ktoré ju zväzujú ako reťaze. Paradoxne vo chvíli, keď sa so slobodou formálne lúči, ju v skutočnosti konečne nachádza. Cestou k prerodu však bude musieť odhaliť dávno zabudnuté traumy a utŕžené rany, prijať ich, pochopiť, oplakať a nakoniec odpustiť sebe aj iným – tak, ako to urobili jej kamarátky a ako to z času na čas musíme urobiť všetci, ak si nechceme ničiť budúcnosť chybami a krivdami z minulosti...
Možno to v takomto podaní vyvoláva dojem, že ide o ponuré čítanie plné bolesti. Nepopieram, hlavná postava naozaj prechádza osobným peklom a nemá veľa dôvodov na úsmev, ale ostatné tri už majú svoje osobné drámy spracované, dokážu sa na ne pozerať s nadhľadom a so svojským humorom dokonca pretriasajú aj tie najpikantnejšie detaily svojich partnerských a mileneckých vzťahov.
Odrážajú hlavné postavy reálnych ľudí?
- Osobne nepoznám nikoho, kto by niečo podobné prežil, no nie je vylúčené, že sa to niekomu predsa len stalo. Možno mi raz nejaká čitateľka povie, že v tom príbehu spoznala seba alebo niekoho blízkeho. Život je nevyspytateľný a má fantáziu, ktorú mu spisovatelia môžu len ticho závidieť...
Vaša kniha je viac-menej o hľadaní šťastia. Ako vnímate toto slovo vy?
- Ťažká otázka. Šťastie býva definované ako stav duševnej vyrovnanosti, vnútornej naplnenosti, radosti vyplývajúcej z úspešnej sebarealizácie alebo harmonického rodinného života, no ja by som takto opísala skôr výraz spokojnosť. Áno, je to krásna predstava prežívať trvalú spokojnosť so svojím životom, ale myslím, že je to nedosiahnuteľný ideál. Skutočne spokojných ľudí, takých, ktorí to nielen prezentujú na verejnosti, ale naozaj cítia, je ako šafranu, pretože človek je tvor nevďačný a jedného dňa aj dlhodobú spokojnosť začne považovať za dôvod na nespokojnosť.
Ak sa mu v práci darí, dostáva načas výplatu, má plnú nádrž aj chladničku, deti sú zdravé, prospievajú v škole a partner sa netúla po nociach, odrazu zistí, že mu niečo chýba. Stagnuje. Nudí sa. Začína hľadať chyby aj tam, kde nikdy neboli.
Preto každý občas potrebuje pozitívny výbuch, nakopnutie, úspech, odmenu alebo ocenenie za vynaložené úsilie, niečo, čo by vhodilo do života novú iskru a toto je podľa mňa šťastie, ten kamienok, ktorý rozčerí hladinu života, náhla záplava blaženosti, ktorá ide roztrhnúť hruď, prudký, ale bohužiaľ krátkodobý pocit, ktorí nás nadopuje endorfínmi, vyhladí vrásky, rozžiari oči. Takto vyzbrojení dokážeme lepšie oceniť a vychutnávať príjemnú realitu aj čeliť tej menej príjemnej.
Väčšina spisovateľov hovorí, že do svojich diel dáva aj časť zo seba. Ako je to u vás?
- Priznávam, že postavy majú so mnou niečo spoločné, napríklad Lucia pociťuje sympatie k talianskemu jazyku (na rozdiel odo mňa sa mu však venovala intenzívnejšie), Eva má záľubu v čítaní kníh, blízke mi je Magdino zmýšľanie a Denisin trochu ironický humor, no tam sa podobnosť končí.
Kde hľadáte inšpiráciu – alebo čo všetko vás dokáže inšpirovať?
- Neviem, kde sa vo mne vzala. Nechcem v čitateľoch vzbudiť dojem, že trpím nejakou psychickou poruchou, ale naozaj sa mi postavy a príbehy vynorili v hlave z ničoho nič. Nemusela som vymýšľať, čo budú mať na sebe a čo povedia, lebo prišli už oblečené a mleli bez prestávky. Možno to nie je ojedinelý jav, možno to takto funguje aj u iných autorov, no mňa to prekvapuje a fascinuje. Žeby tie Múzy neboli len bájnymi bytosťami?
Skôr ako ste začali s písaním knihy, robili ste si niekde poznámky, osnovu, schému...?
- Nie. Sadla som si a písala. Nie však pekne od začiatku do konca, ale útržkovito, podľa toho, ktorá postava sa v ten deň pretlačila do popredia. Nakoniec som to zložila ako puzzle a čudovala sa, že to má hlavu a pätu.
Zvyknem sa spisovateľov pýtať, kedy najradšej a najčastejšie píšu. Ako je to s vami?
- Nemôžem čakať na ideálne podmienky, pretože tie sa takmer nevyskytujú. Píšem, kedy môžem – cez prestávku v práci, v čakárni u lekára, vo vlaku, v noci, vo voľných chvíľach, keď si rodina vymyslí vlastný program... Ale snívam o tom, že si každý deň ráno o ôsmej uvarím kávičku a minimálne tri hodiny budem zapisovať dialógy a úvahy fiktívnych postáv, ktoré sa chcú prostredníctvom mňa zviditeľniť. A predstavujem si to naozaj živo, takže som už urobila pre splnenie svojho sna to podstatné.
Vaša kniha je určená najmä ženám. Čím to je, že ženy siahajú po literatúre, v ktorej sa rozoberajú najmä ľudské vzťahy?
- Je to skrátka naša parketa „čičrať“ sa vo vzťahoch, pocitoch, vyslovených aj nevyslovených myšlienkach, analyzovať a snažiť sa všetkému prísť na kĺb a vždy nás poteší, ak nájdeme niekoho, kto buď vidí veci podobne, alebo nám môže ponúknuť iný pohľad. A kto už môže byť tou spriaznenou dušou, ak nie iná žena? Označenie „ženská literatúra“ však u mnohých ľudí vyvoláva dojem, že ide o knihy, v ktorých sa stretne Dokonalý s Dokonalou, prežijú dokonalú vášeň, vystroja si dokonalú svadbu a žijú svoj dokonalý život až do dokonalej smrti. Nie je to tak.
Postavy v ženských románoch zápasia s problémami, prechádzajú krízami, trpia, milujú, nenávidia, obetujú sa, klamú a sú klamané, zneužívajú a sú zneužívané, padajú na dno a znovu vstávajú, odpúšťajú a osobnostne dozrievajú. Ako v reálnom živote. Jediný rozdiel medzi knihou a životom je v tom, že peripetie literárnych postáv vždy vyústia do happyendu. Ale to je práve cieľom ženskej literatúry – prinášať nádej, že na každú bolesť existuje liek.
Na Slovensku je v poslednom období doslova boom s literatúrou pre ženy. Sledujete toto dianie?
- Áno, sledujem. Odkedy som vlani objavila blog o súčasných slovenských spisovateľkách a spisovateľoch, ktorý oduševnene vedie Natka Sabová (autorka mysterióznych románov), som v obraze a veľa kníh od slovenských autoriek som už prečítala. Najviac ma dostala kniha Nehanebné hry od Evy Bielej Brndiarovej. Bol to drsný príbeh, žiadna oddychovka, musela som dokonca v istej chvíli knihu odložiť, aby som mohla jej obsah predýchať, no zostala mi v hlave, a to je asi snom každého autora – aby jeho príbeh neskončil dočítaním poslednej stránky, ale zanechal stopu, prinútil čitateľa premýšľať a prehodnocovať postoje.
Čomu sa venujete, keď nepíšete?
- Keď nepíšem fiktívny príbeh, prežívam svoj reálny. Som zamestnaná žena, manželka, matka, dcéra a z týchto životných rolí mi vyplýva množstvo povinností, takže rozhodne netrpím pocitom, že som nevyužitá. O to krajšie sú potom chvíle, keď môžem na chvíľu zabudnúť na okolitý svet a ponoriť sa do toho svojho paralelného – literárneho, či už pri čítaní alebo písaní.
VYHRAJTE KNIHU
Vydavateľstvo Ikar do súťaže venovalo novinku z pera začínajúcej žilinskej autorky Dady S. Brezovskej Rozlúčka s (ne)slobodou. Traja z vás môžu knihu získať!
Stačí si kúpiť MY Žilinské noviny, vyplniť priložený kupón, vystrihnúť ho a poslať na adresu redakcie alebo ho priniesť osobne do 21. marca.
(kk)
