ŽILINA. Nadávky a vyhrážky od cestujúcich s neplatným dokladom sú u nich na dennom poriadku. Napriek tomu sa mnohí venujú práci revízora viac ako desaťročie a nechýba im úsmev na tvári.
Dôkazom sú aj dve veselé osoby, ktorým humor nechýba ani o 5:26 ráno, keď na Solinkách nastupujú do prvého ranného trolejbusu. „Ideme na dve zastávky,“ a už si plnia svoje povinnosti.
Pracujú po dvojiciach
Najčastejšie pracujú vo dvojiciach, niekedy aj v trojiciach. Časy, keď ste mohli v Žiline stretnúť revízora sólistu, sú dávno preč. „Je to nebezpečné, pretože ľudia si veľmi často dovoľujú. V dvojici sa predsa len viete spoľahnúť jeden na druhého.“
Práca vo dvojici znamená tiež overovanie a potvrdzovanie si svojich krokov a tiež vzájomnú kontrolu. Väčšinou sú medzi sebou zohratí a veľmi rýchlo sa dohodnú.
Pre lepšiu prehľadnosť si autobus delia na polovicu. Stačia pokyny „dopredu“, „dozadu“ a každý sa vyberá svojím smerom. Jednoducho komunikujú aj vo vnútri. Pokývanie hlavy, zavrtenie alebo jej náklon do niektorej strany - a už vedia, čo ten druhý myslí.
Začiatky bývajú ťažké
Na začiatku musí prejsť adept na žilinského revízora výberovým konaním. Minimálnou podmienkou je ukončená stredná škola s maturitou a predpísaný vek. Úspešný kandidát musí zvládnuť psychotesty. Človek si potom potrebuje vybudovať odstup a určitú odolnosť. „Za päť rokov ste perfektní.“ Je to náročná práca a nemôže ju robiť každý. Pre niektorých je iba prestupnou stanicou. Z našich dvoch osôb by nemenila ani jedna. Robota je to pre nich zaujímavá a rôznorodá.
Výhovorky neuspejú
Ľudia sú výmyselníci. Rovnako vymýšľajú starí, mladí aj deti. V momente kontroly sa kazia mobily alebo vymazávajú smsky. Lístky skončia zjedené alebo v neviditeľnom prievane.
Ojedinelé nie je ani založiť lístok na neznáme miesto. „Vtedy väčšinou stačí pohroziť, že zo zákona je povinný poskytnúť identifikačné údaje na vymáhanie cestovného a uložením sankčnej úhrady a zabudnutá skrýša sa objaví.“
V prípade neoznačeného lístka nepomôžu prosby, sľuby, plač ani psie oči, pretože revízor pokutu ukladá podľa presne stanovených pravidiel v prepravnom poriadku.
Ocitnú sa aj vo vyhrotených situáciách
Na zastávke pri polícii stretávame inú revízorskú dvojicu. „A hádku ste už zažili?“ je ich prvá otázka. Na zmene je však pokoj. Sem tam nejaká pokuta, väčšinou chýbala študentská preukážka.
Problémy nerobil nikto. Nie je to tak ale vždy. Na nadávky a vyhrážky sú už zvyknutí. Stáva sa, že ich aj fyzicky napadnú. „Raz sotili kolegyňu tak, že sa ocitla na zemi a všetky jej veci lietali po trolejbuse.“
V nočnej 50-tke ich stretnete v sprievode polície, najmä ak sú v meste večer väčšie akcie. „Ľudia sú všelijakí a občas príde reakcia zo strany, z ktorej by ste to nečakali. Niekedy sa pripravíte na nepríjemnú reakciu a všetko prebehne pokojne, a potom na vás vyskočí niekto, na koho by ste to nikdy nepovedali.“
Zážitkov majú toľko, že by mohli knihy písať
Denne nacestujú kilometre, stretnú veľa ľudí a ocitnú sa v rôznych situáciách. „Jedna pani raz hľadala lístok. Úplne všade a nemohla ho nájsť. Len tak, v rámci žartovania sme jej odporúčali skontrolovať podrážky. Lístok bol naozaj na jednej z topánok.“
V inom prípade vyľakali muža natoľko, že ušiel z autobusu spolu s lístkom svojej kolegyne. Na ďalšej zastávke, kam musel prísť, aby nedostala pokutu, sa ukázalo, že mal dva platné lístky. Jeho útek tak zostal záhadou.
Falošné údaje radšej nie
„Raz si jeden mladý muž myslel, že ma oklame a dá mi falošné údaje. Mal ale smolu. Úplnou náhodou mi začal diktovať údaje môjho suseda.“
Úsmevné situácie vznikajú aj vďaka tomu, že ich ľudia spoznávajú. „Bežne už zďaleka kričia, že si označili lístok. Raz si jedna pani dokonca označila dva lístky, lebo zabudla, kde dala prvý.“
Čierni pasažieri zase buď kupujú, či značia lístky, alebo urýchlene vystupujú. Bežne sa im stáva, že ich ľudia spoznávajú aj mimo MHD. Stretli sa s negatívnymi reakciami, keď im niekto vynadal pri obyčajnom „venčení“ psa. Na strane druhej sa im však ľudia aj milo prihovárajú. Občas majú pre nich pekné slovo, hoci predtým dostali pokutu.
Profesionál sa nezaprie
Ľudia na nich mávajú lístkami, aj keď nie sú v práci. Vtedy sa ozve profesionálna deformácia a sledujú, kto si označuje alebo neoznačuje lístky. „Občas mi ide až krk vykrútiť, toľko pozerám po okolí.“
O túžbe dávať pokuty sa hovoriť nedá. „Odznaky ani bloky so sebou mimo služby nenosíme. Skôr je to o tom pozorovaní.“ V duchu sa potom usmievajú, ako ľudia reagujú. „Vždy si mám kde sadnúť, tak rýchlo sa uvoľní miesto v našej blízkosti.“
Autor: Kristína Pomsárová
