Už od detstva bolo jasné, kam sa bude Libor Hodoň vo svojom živote uberať. Začínal s futbalom v benjamínke a odvtedy kráčal so športom ruka v ruke stále. Neskôr opustil Žilinu a zamieril do Púchova „Mal som tam už brata. Moji rodičia nemali veľa peňazí, keďže brat študoval na vysokej škole. V Púchove som sa vyučil. Ako 15-ročný som hral volejbal, hokej a basketbal. Robil som aj atletiku. Vyhral som majstrovstvá Československej republiky v skoku do výšky a do diaľky. Trojskok vtedy ešte nebol. Neskôr som sa vrátil do Žiliny kvôli hokeju,“ začal rozprávať svoj životný príbeh Hodoň. Čoraz viac mu inklinoval hokej a už ako 18-ročný nastúpil za hokejové A-mužstvo Žiliny.
Najväčšie úspechy
Vždy cieľavedomý Hodoň šport skutočne miloval. Do vitríny postupne pribúdali trofeje a medaily. Zrátať všetky ocenenia by dnes bolo veľmi ťažké. Reprezentant Žiliny však vie, ktoré z nich patria k tým najväčším. „Na okruhovej spartakiáde som sa zapojil do atletiky a podarilo sa mi vyhrať trojskok. Skočil som 13,95 a dosiahol slovenský rekord. Pretekal som aj za Sláviu Bratislava, boli sme aj v Maďarsku, kde som stanovil rekord v trojskoku 14,19. Ten vydržal sedem rokov. Hral som aj volejbal vo výbere Slovenska za dorastencov. Tréner bol zo Žiliny a ten ma zobral na sústredenie do Bratislavy. “ Je to však len zlomok toho, čo Libor Hodoň počas svojej bohatej kariéry dosiahol. Po vojne sa vrátil domov do Žiliny a hoci mal ponuky z Vítkovíc, Sparty a Slovana, chcel ostať doma.
Ako hokejový obranca patril k najlepším strelcom. Po vojne totiž „ukotvil“ v obrane a ako defenzívny pilier nastrieľal 21 gólov. A aby toho nebolo málo, pobehoval aj pod deravými košmi. "Chvíľu som hral aj basketbal. Brat bol organizátorom v Žiline a keď nás bolo málo, zaskočil som aj v obrane. Mal som veľký výskok. Aj z tohto dôvodu som chodieval na rozskoky," zaspomínal si Hodoň a pokračoval: "Hral som ešte aj hádzanú za Žilinu, tiež prvú ligu. Vtedy prišli Bytčania za mnou a dvoma hráčmi, či by sme nešli hrávať za Bytču. Tá hrávala Slovenskú národnú ligu. Ponuku sme prijali a do Bytče sme chodili na motorke."
Tvrdá disciplína
Aktivít bolo skutočne veľa a všestranný športovec si za jeden deň zahral hneď niekoľko športov. „Hral som hokej a po ňom som ešte večer šiel na volejbalový tréning. Boli sme veľmi dobrá partia. Atletické tréningy boli v telocvični a aj tie som navštevoval,“ opisuje denný režim Hodoň.
V 36 rokoch sa kariéra skončila a na rad prišlo trénovanie. „Sám som si vybral hokejových tretiakov a štvrtákov. Bolo ich asi 40. Bola to najvďačnejšia robota. S kolegom sme boli prísni, ale nie v zmysle, že by sme zverencov bili.“
Tu však neskončil. Hodoň sa stal trénerom A-tímu Žiliny a mužstvu vštepoval filozofiu, v akej vyrastal on – čiže poctivosť a dril. „Samozrejme, všetko muselo byť primerané. Vtedy sa nášmu mužstvu darilo. V lige sme boli prví. Bol som tvrdý tréner a hráčov som vždy trestal napríklad za alkohol. Dostávali pokuty. Počas sezóny bolo pitie zakázané. Po sezóne som ich zobral na chatu, položil na stôl niekoľko litrov vína a koňaku a tam si už mohli vypiť,“ spomína Hodoň.
Situácia sa ale začala meniť, hráčom sa takáto filozofia nepozdávala, a tak prísny tréner smeroval opäť k dorastu. Prvé mužstvo išlo po jeho odchode postupne dole vodou, najmä zásluhou zlej životosprávy.
Prežil pád lietadla
Čiernou škvrnou a ťažkou skúškou v živote bola havária, ktorú univerzálny športovec zo Žiliny zažil. Ešte aj dnes, po rokoch, si uvedomuje, že všetko mohlo skončiť tragicky.
„Mal som kamaráta, s ktorým som sa poznal od detstva. Ten okrem brankárskeho remesla miloval lietadlá. Išiel som sa previezť na svojej motorke na letisko a zrazu som ho uvidel. Bol inštuktorom a zobral ma do lietadla, hoci nesmel nikoho voziť. Napokon som šiel a chcel mi ukázať, čo vie. Pri Turí sme sa zachytili krídlom o nejaký krík. Ja som nebol priviazaný, vyletel som cez plexisklo, letel som asi 60 metrov. On bol priviazaný a ostal v lietadle,“ opisuje dramatické momenty Hodoň a pokračuje: „Chrbtovú kosť mi zlomila nádrž. Neviem o tom, bol som v kóme desať dní a dodnes si to nepamätám. Prebral som sa až v nemocnici. Mal som vyskočený stavec, ktorý mi napravili a asi vďaka športu som sa celkom nerozsypal. O dva týždne som už šiel pešo z nemocnice domov,“ priznáva s úsmevom Hodoň. Po páde schudol 26 kilogramov. „Potom by som zjedol aj dvere zo špajze,“ dodal vždy dobre naladený športovec.
Podpis na zdraví
Množstvo športových aktivít sa podpísalo aj na zdravotnom stave úspešného Žilinčana. Už štyrikrát má operované bedrové kĺby, na tvári mal kedysi 40 stehov a aj vybité zuby z pádu lietadla, no ako sám hovorí, keby sa znovu narodil, športoval by opäť a v rovnakej intenzite. „Keď sme hrávali, na štadióne nebola sanitka. Keď mi niekto napríklad spôsobil tržnú ranu, utekal som na striedačku, nechal si to zalepiť a rýchlo som chcel ísť hrať,“ s úsmevom spomína. Ťažkosti so zdravím ho neobchádzajú, no bojovný duch neopúšťa Hodoňa ani v tomto veku. Ešte stále šoféruje a stretáva sa so svojimi bývalými kolegami zo športovej brandže. „Organizujeme guľášové partie hokejových veteránov. Pred Vianocami som zvykol organizovať kapustnicu. Vždy sme sa stretli na nejakom mieste, kde sme si sami všetko pripravili a uvarili,“ spomína Hodoň.
Športuje celá rodina
Ako sa hovorí, jablko nepadá ďaleko od stromu. V tomto prípade to platí asi dvojnásobne. V rodine Libora Hodoňa športujú takmer všetci. „Mám syna, ktorý hrával volejbal, teraz je rozhodcom na medzinárodnej úrovni. Dcéra bola volejbalistka, reprezentovala Slovensko na majstrovstvách Európy v Turecku. Ešte hráva beach volejbal so synom. Môj vnuk je profesionálny volejbalista. V Nitre študoval, teraz hráva v Humennom,“ prezradil Hodoň a pokračoval: „Manželka nikdy nešportovala, ale je veľkým kritikom. Teraz športujeme pri televízore.“ Neostáva to však len pri sedení v teple obývačky. „Chodím na hokej, len keď je zima, nejdem, aby som neprechladol, lebo potom ma bolia nohy a nemôžem ani chodiť. Zrejme ma čaká ďalšia operácia, ešte si to ale musím rozmyslieť. Ak by som šiel, tak až na jar, čo by bola piata operácia. Ľavá noha bola odrazová ,“ zakončil.
Úspešný reprezentant Žiliny na záver priznal, že manželka mala vždy pochopenie pre jeho aktivity. Vždy však športoval mimo pracovnej doby, inak bol vedúcim učňovského strediska. „Keď sme cestovali na zápas, museli ma vypýtať od riaditeľa,“ smeje sa.
Dnes si už Libor Hodoň užíva zaslúžený dôchodok. Ako však priznal, trápi ho súčasná situácia v žilinskom športe a zvlášť v hokeji. Nerád porovnáva súčasnú situáciu s tou, keď bol ešte aktívny športovec. No vie, že odvtedy sa veľa zmenilo. Treba len veriť, že v Žiline ešte niekedy vyrastie taký športovec, akým bol Libor Hodoň. V novembri minulého roka bol ocenený za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Žilina. „Som rád, že si na mňa spomenuli,“ dodal na záver.
