BELÁ. Pán Káčer spomína na svoje začiatky v pekárenskom remesle s úsmevom, hoci sa to všetko odohralo v neľahkých povojnových časoch. S mladíckym optimizmom a víziou lepších zajtrajškov prežíval rok 1945 s väčšou ľahkosťou ako ho dnes vnímame my.
Prácu pekára dlho odmietal
Pôvodne chcel využiť ponuku zárobku na stavbe a tak sa nechal nahovoriť na stavbárske práce v povojnovej zbombardovanej Prahe.
„Išlo nás z dediny asi desať chlapcov. Učili nás za murárov, no nám sa to neľúbilo a tak sa chlapci povracali naspäť domov, jeden tam ostal pracovať a ja s kamarátom som si hľadal inú prácu,“ povedal.
Ľahké to nemali s peniazmi, ubytovaním ani so stravou. Práve s jedlom im pomáhal jeden bezdetný pražský pekár, ktorý si pána Jozefa mimoriadne obľúbil. „Chodili sme žobrať chleba a keď sme ho minuli, tak sme k nemu znovu prišli.“
Pekár pána Jozefa niekoľkokrát nahováral, aby sa išiel k nemu učiť. Jemu sa však veľmi nechcelo, a tak ponuku dookola odmietal. „Akosi som mu padol do oka. Vždy som mu sľúbil, že prídem, no hovoril som si, že keby som chcel byť pekárom, tak som mohol ostať v Belej. Aj sused bol pekár.“
Cítil sa ako doma
Hlad a životné potreby neoklamal a nakoniec priznal, že nemá iné východisko. Aj keď s nevôľou, ale predsa nastúpil za pekárskeho učňa.
Jeho majster nemal deti, o svojho podriadeného sa preto staral ako o vlastného. Tomu, že ponuku prijal, bol Jozef nakoniec veľmi šťastný, u pekára mu nič nechýbalo. Na vábnu vôňu čerstvo upečeného pečiva sa tiež dalo rýchlo zvyknúť. „On mi vytvoril druhý domov. Možno aj preto, že som bol veľmi pracovitý.“
Pracovitosť sa mu vyplatila
Potom, v päťdesiatych rokoch, musel Jozef narukovať na povinnú vojenskú službu. Keď vyzliekol uniformu, malú pekáreň, v ktorej sa učil, už našiel zatvorenú. Čo sa stalo, nevieme. Jozef sa vrátil do rodnej Belej. Aj keď bol viackrát na pochybách, remeslu ostal verný, možno aj preto, že mu osud do cesty prihral pracovnú ponuku v Žiline – pekár v prevádzke na Národnej ulici. Jozef ju prijal a už vtedy bolo jasné, že toto bude jeho definitívnym živobytím.
Pán Káčer vystriedal niekoľko pekární v Žiline a okolí. Podľa jeho slov, vždy sa snažil byť pracovitý a otvorený, a aj preto si ho v kolektívoch obľúbili. „Snáď všade, kde som pracoval, som bol vedúcim alebo majstrom.“
Ako priznal, aj dnes si rád „zobne“ zo svojich či vnukových výrobkov. „Ja som toho nikdy veľa nenajedol, aj na cukor si musím dávať pozor, no nepohrdnem, ešte som sa neprejedol,“ skonštatoval s úsmevom.
Ostal verný starej receptúre
Pekáreň dnes vedie Jozefov vnuk. Stále si potrpí na to, aby z jeho výrobne odišiel pravoverný chlieb bez žiadnych „umelín“.
„Dnes je ten chlieb iný, učilištia porušili a pekára už ani nepotrebujú. V tom chlebe, čo bežne dostať kúpiť, je, zdá sa mi, viac práškov ako múky. Chcú, aby z menej urobili viac, tak tam dajú prášok, pridajú prášok proti plesniveniu, ďalší dajú, aby ostal dlhšie čerstvý a ktoviečo všetko do toho ešte pchajú,“ povedal.
Aj pán Jozef však pochopil, že pravidlá obchodu a trhu nepustia. Bežný chlieb je síce nekvalitnejší, no lacnejší. Obchodníci preto preferujú variant, ktorý ľudia kúpia skôr. Následok je taký, že keď kedysi upiekol aj jeden a pol tisíca chlebov denne, dnes má o kvalitné pečivo bez umelých prísad záujem tak málo obchodníkov, že predajú sotva štyridsať kusov. Svoje predajne si však zachováva a dúfa, že dariť sa bude aspoň im.
Robotu treba robiť poctivo
„Nech človek robí akúkoľvek robotu, či sa mu páči, alebo nie, musí ju robiť poctivo,“ odpovedal na otázku, čomu ho toto remeslo naučilo. „Naučilo ma to poctivosti. Pekár si nemôže povedať, že sa mu niečo nechce a urobí to zajtra. Toto vás naučí veľkej zodpovednosti. Ani pracovitosť nikomu neuškodí,“ dodal.
