ŽILINA. Andrea Lukoničová je známou tvárou z obrazovky. Takmer denne nám prináša správy z blízkeho regiónu. Pracuje ako redaktorka spravodajstva pre žilinský kraj.
Milovníčka zvierat
K práci novinára si „pričuchla“ už na strednej škole. „Pokúsili sme sa písať školský „Občasník“, ktorý skutočne občasníkom nakoniec aj bol,“ spomína s úsmevom Andrea, „viac nevychádzal, ako vychádzal. No nikdy som neverila, že o pár rokov budem naháňať „A“-čka - v preklade aktuality.“
Andrea totiž vždy snívala o práci zverolekárky. Ako sama povedala, chcela zachraňovať zvieratá a svet ako hrdinka z filmu Hriešny tanec. „No bojím sa hadov a pavúkov, tak som sa nakoniec rozhodla, že učiteľská dráha bude to pravé orechové.“ Dodnes rada spomína na vysokoškolské časy, ktoré aj keď boli veľmi ťažké, nakoniec skončili úspešne. „
Keďže som chcela študovať, musela som popri škole aj pracovať. A robila som skutočne všeličo. Roznášala som pizzu, varila kávu, obskakovala divadelných hercov v Banskobystrickom bábkovom divadle. Študovala som na UMB v Banskej Bystrici na FHV. Univerzitný diplom mám v kombinácii slovenský jazyk - história.“
Andrea so svojim psíkom.
Začiatky v televízii? Ťažké
Už v druhom ročníku Andrea pochopila, že učiteľkou nebude, práca s deťmi ju síce bavila, no zazvonenie desilo. „Potom prišlo niečo, s čím som absolútne nepočítala. Dostala som ponuku na pozíciu šéfredaktorky spravodajstva v ružomberskej regionálnej televízii,“ spomína, „Liptov som si nesmierne obľúbila, ten kraj je jednoducho nádherný. Nedávno som v Liptove strávila nádherných päť dní a stretla som sa s ľuďmi, ktorí mi prirástli k srdcu.“
Keď televízia v roku 2007 skrachovala, skúsila šťastie v televízii Joj. A vyšlo to. „Začiatky v celoplošnej televízii boli ťažké, hodili nás do vody a museli sme plávať. Začínali sme úplne od nuly,“ vraví Andrea.
„Na reportáže sme chodili na kolegovej starej lade až kým mu ju nezrušil kamión, ktorý do neho narazil. Dodnes však ďakujem za príležitosť ktorú mi dal náš riaditeľ spravodajstva Roland Kubina. On spolu so skúsenými redaktormi nás naučil robiť to pravé spravodajstvo.“
Na svojej práci má najradšej adrenalín, stretnutia s ľuďmi, to, že nie je v stereotypná a že sa snaží pomôcť, ak to len trochu ide.
Práca redaktorky má však aj svoje nevýhody. „Nepáči sa mi, že nie som pánom svojho času, že spím v napätí, čo ak zazvoní v noci telefón a ja budem musieť niekam utekať, ale na to som si už za tie roky zvykla. Najviac ma však trápi, ak nedokážeme pomôcť.“
Práca v teréne večer.
Voľný čas
Ak je deň ako má byť a Andrea nie je práve „v teréne“ a nerobí reportáž, vždy ráno, keď vstane si dá kávu a prejde sa so psom. „Mám psíka maltezáčku Aemy a u rodičov máme tri shi-tzu a jedného psíka zo Žilinského útulku, ktorého meno ho vystihuje dokonale - volá sa Lucky. Ale keby som mohla, mala by som doma celý útulok.“
„Ja stále niečo robím, som vraj na „baterky“,“ smeje sa. Keď má voľný deň, Andrea si sama aj navarí. „Variť ma učila moja stará mama a myslím, že sa jej to celkom podarilo.“
Najradšej má segedínsky guláš.
Hlavu si čistí prechádzkami
Medzi správy, ktoré prináša Andrea divákom bývajú vraždy, inokedy dopravné nehody. Ako na ne reaguje? „Informovať o nešťastiach niekto musí, je to naša práca. Ja si čistím hlavu prechádzkami a všetku zlú energiu nechávam za dverami strižne. Ak robíme príspevok s tragickým koncom, za človeka, ktorý opustil tento svet, doma vždy zapálim sviečku.“
Andrea priznáva, že si neraz aj poplakala. „Nanešťastie som prišla k dopravnej nehode, pri ktorej mi zomrela kamarátka z detstva. Zložili sme kameru a nenakrútili sme nič. Slzy sa vtedy zastaviť nedali a s kolegom sme boli celú cestu v aute ticho. Mne sa v hlave na ňu premietali spomienky a kládla som si otázku prečo.“
Za nezabudnuteľné považuje niektoré osudy ľudí - to ako sa dokážu postaviť na nohy, aj keď sa už zdá, že to nepôjde.
Popri natáčaní sa občas vyvŕbi aj úsmevná príhoda. „Spomínam si, že raz keď nám bola na Kysuciach taká strašná zima, tak sme sa guľovali, aby sme sa aspoň trochu zohriali.“
Vianoce – sviatky pokoja
Blížia sa najkrajšie sviatky v roku. Napriek tomu sa neustále niečo deje a je čo točiť. Andrea hovorí, že má jednu zásadu a tá platí celý jej život.
„Na Vianoce som u rodičov v Turci, pretože si neviem predstaviť Vianoce bez nich, bez vône tatkovej kapustnice a bez maminho vaječného likéru. Vždy si na tento čas beriem dovolenku a celé sviatky trávim s rodičmi a bratom. Často s nimi nie som a tieto , pre mňa jedinečné chvíle, si nemienim nechať „ukradnúť“.“
Aj takto trávi Andrea čas pri dlhom čakaní. Konkrétne tu čakala na starostu.
Andrea Lukoničová
Životné krédo/motto: Nerob iným, čo nechceš aby robili oni tebe
Znamenie: lev
Obľúbená farba: ružová, modrá, čierna
Obľúbené jedlo: segedínsky guláš
Obľúbený nápoj: káva
Najbláznivejší zážitok: vozenie sa v nákupnom vozíku
