igovaní.
Čo vás priviedlo k tomu, že budete dirigent? Od detstva ste snívali o dirigovaní?
- Svojím spôsobom áno. K dirigovaniu som mal vzťah už odmalička, ale mojou doménou bol najskôr klavír a predovšetkým husle, ktorým som sa venoval od útleho detstva. Na dirigovanie som sa postupne preorientoval počas štúdia na Konzervatóriu v Bratislave, celkom som naň prešiel s prijatím na Akadémiu múzických umení v Prahe, kde som študoval dirigovanie ako hlavný obor.
Načo potrebuje orchester dirigenta?
- Načo potrebuje auto šoféra, načo treba riaditeľa továrne, rušňovodiča, načo máme managera podniku či primára v nemocnici? Niekomu by sa naša profesia mohla zdať nadbytočná, veď predsa všetci hudobníci majú svoje noty, ovládajú svoj nástroj, tak načo je dirigent? Dirigentská profesia nie je žiadne huncútstvo alebo prepych. Kým boli hudobné ansámble menšie, obvykle nácvik a koncerty viedol jeden z hráčov, najčastejšie to býval prvý huslista, čembalista alebo skladateľ. Keď však došlo k rozrastaniu sa orchestrov, prípadne keď bolo treba zohrať a zosúladiť rozličných hudobníkov, spevákov a navyše na rozličných úrovniach - napríklad v divadle - orchester v orchestrálnej jame a speváci plus zbor na scéne, stala sa funkcia dirigenta nepostrádateľnou.
Začnime už len tým, že chceme niečo spoločne zahrať. To sa spravidla neobíde bez patričného nácviku a niekto ten nácvik musí viesť. Dirigent si najskor skladbu sám potichu z partitúry „prečíta“ a následne naštuduje, oboznámi sa s jej štruktúrou, interpretačnými limitmi i potrebami, tempami, agogikou a s tisícom ďaĺších dôležitých atribútov. Tieto svoje poznatky, a často aj závažné rozhodnutia, potom prenáša na interpretov vo vlastnej homogénnej interpretácii, aby si totiž napríklad každý hráč nevysvetľoval jednotlivosti takpovediac po svojom, pretože to by zrejme na kvalite spoločnému dielu nepridalo. Tým pádom sa výrazne zefektívni skúšobné obdobie, ale najmä sa podstatne skráti a tým sa stane ekonomickejším, pretože interpretačný kľúč je jednotný a dirigent svojou prácou vedie všetkých interpretov k finálnemu umeleckému tvaru a realizuje tak svoju umeleckú víziu.
To isté platí aj pre konečný produkt - koncert alebo operné predstavenie.
„Poslúchajú“ vôbec muzikanti dirigenta?
- Z toho, čo uvádzam v predchádzajúcej odpovedi mi jednozančne vychádza, že to snáď ani ináč nejde. A za celý môj dirigentský život som sa presvedčil, že temer bez výnimky poslúchajú. Bez tejto podmienky by rýchlo došlo k anarchii a výsledok by bol zrejme dosť nepresvedčivý.
Dirigovanie je nepochybne aj fyzicky náročné, predsa len máte po celý čas ruky hore...
- Dirigovanie sa vo všeobecnosti považuje za jedno z najzdravších povolaní, pretože v sebe spája ako fyzickú tak i psychickú činnosť a to vo veľmi vyváženom pomere. Fyzicky je dirigovanie porovnateľné s prácou baníka v bani a psychicky s pilotom Grippena. Ale to, že mám, ako hovoríte, ruky hore, si počas dirigovania vôbec ani neuvedomujem. Je pravda, že po dlhšej prestávke, napríklad po prázdninách, som občas prekvapený, akú mám po prvom koncerte svalovicu.
Neprekáža vám, že pri dirigovaní pozeráte na muzikantov a nie do publika?
- Vôbec nie. Profesia dirigenta je založená na viackanálovej komunikácii s hráčmi a významne závisí aj na priamom očnom kontakte a komunikácii. Neviem si predstaviť iný sposob, ako by som s nimi počas dirgovania komunikoval, keby som sa na nich nedíval, keby som ich nevidel a tým pádom ich nevnímal aj očami. A pohľad na publikum? Ten si naplno užijem pri klaňačke.
Máte ako dirigent svoje obľúbené diela? Ktoré to sú a prečo ich uprednostňujete? Môže byť dôvodom i to, že povedzme sú kratšie?
- Mám veľa obľúbených skladateľov a skladieb. Dĺžka skladby nie je pre mňa skoro nikdy rozhodujúcim kritériom - paťminútová predohra mi može byť rovnako blízka ako hodinový klavírny koncert, či troj-štvorhodinová opera. Počas dirigovania môj čas beží inak ako v normálnom živote. Niekedy sa hodina zdá ako minúta, ale aj opačne.
Vieme, že dobrý muzikant musí dlhé hodiny trénovať hranie na nástroji... ako je to pri dirigovaní? Ako vlastne vyzerá tréning dirigenta?
- Ako som už spomínal, hlavnou časťou prípravy dirigenta je domáce samoštúdium, príprava na dirigovanie, štúdium partitúry, ale aj okolností jej vzniku, štýlu, obdobia, interpretačných zvyklostí a iných závažných hodnôt a súvisiacich faktov. Túto časť prípravy odhadujem tak na 85-90 percent dirigentskej práce. Zvyšok je práca s telesom a následné prevedenie.
A ešte k tomu spomínanému „tréningu“: Keď sa dirigent pripravuje na svoje povolanie, je dobré sa kontrolovať, ako pri tom vyzerá - či už v zrkadle, alebo ešte lepšie na videu a podľa toho sa korigovať a tvárniť. Ale v zásade je jeho pohybová časť menej podstatná ako emotívna a interpretačno-komunikatívna časť jeho výkonu.
Podľa čoho človek spozná dobrého dirigenta?
- Tak to je práve tá časť našej profesie, ktorá je absolútne rôznorodá a sú na ňu najrozličnejšie kritériá a názory. Niektorí uprednostňujú emotívnych dirigentov, lámucich taktovky, trhajúcich košele či noty, iní zase dirigentov skôr akademicky studených a matematicky presných, niekto má radšej pantomimické až baletné kreácie, niekomu vyhovuje väčšia striedmosť. Dobrý dirigent vo všeobecnosti je taký, ktorý vie účelne, efektívne a kvalitne pracovať s telesom, má jasnú koncepciu a predstavu a dokáže ju aj realizovať, zaujme a inšpiruje hráčov a ktorý dokáže z danej skladby vyťažiť maximum. Nemal by byť pre divákov príliš dominantný a sebestredný, aby neprebil v svoj prospech celkový dojem z diela, ktorému je povinný slúžiť, to jest, aby sa nestal - pejoratívne povedané - pultový virtuóz, ale tiež nesmie byť na pohľad príliš chladný alebo nudný. Ale hlavne z neho musí vyžarovať energia, autorita, dokonalé znalosti, spoľahlivosť, prehľad a maximálna muzikalita.
Keďže ste prešli mnohými filharmóniami a dirigovali ste množstvo orchestrov, môžete porovnať s kým sa vám najlepšie spolupracovalo? Popr. čo je merítkom toho, že sa vám s niekým dobre spolupracuje?
- Všeobecne v orchestroch nemám rád namyslených jedincov a takých hráčov, ktorí poučujú alebo ponižujú ostatných vrátane dirigentov, a to najčastejšie v nepravý čas. Aj to sa niekedy stáva, najmä v tých „slávnejších“ orchestroch. Ale najviac mi vadí pohľad na otrávený orchester, ktorý sa na akúkoľvek snahu díva skepticky a nekonštruktívne. V takomto prípade je možné často aj z kvalitatívne relatívne horším telesom dosiahnuť lepšie výsledky. Práve preto mám veľmi rád môj ŠKO Žilina, ktorý mám trvalo zaradený v triede „extra friendly orchester“ a kde takéto problémy zatiaľ nepozorujem.
Ako je to s vami a modernou hudbou? Počúvate ju? Čo konkrétne?
- Čomu hovoríte moderná hudba? A ktorá hudba vám pripadá nemoderná? A viete mi povedať, prečo? To, čo sa mne zdá moderné, mohlo by sa niekomu zdať nudné, ale aj naopak. Modernú hudbu počúvam, často interpretujem aj píšem. Napríklad teraz pracujem na opere Filipa Glassa Satyagraha, geniálne dielo jedného z najlepších a najuznávanejších skladateľov súčasnosti. Poznáte?
Stalo sa vám niekedy, že ste pri počúvaní hudby začali do taktu pohybovať rukami? Ak áno, pri akej príležitosti to bolo naposledy?
- Stáva sa mi to neustále, dokonca často aj v noci, hudba mi temer bez prestávky ide dokola hlavou - niekedy sú to iba kratučké útržky, motívy, ale často aj tisícekrát. Verte mi, že často je to dosť obťažujúce. Je to zrejme daň mojej profesii a určitá profesionálna deformácia.
Ako je to s vami doma? Aj doma rád rodinu „dirigujete“ alebo na to je u vás niekto iný?
- Ja dirigujem skoro všade, ale doma ma najčastejšie diriguje moja dcéra.
Čo robievate vo voľnom čase?
- Najčastejšie vymýšľam a chystám nové projekty, mám rád počítače a novú techniku, autá, klasické vlaky a literatúru, divadlo, výtvarné umenie, architektúru, zborový spev a môj zbor Canticorum iubilo, dobré filmy, ale aj prírodu, poznávanie nových miest a krajín, rád stretávam nových a inšpiratívnych ľudí bez akéhokoľvek rozdielu. Milujem exotické miesta a krajiny a s tým všetkým spojené netradičné jedlá a nápoje a samozrejme rodinu, priateľov a dobrú spoločnosť.
