ŽILINA. V rámci Žilinského literárneho festivalu zavítal do Žiliny spisovateľ a režisér Peter Krištúfek. Na besede O hluchote a zabúdaní vo štvrtok večer v Artfore hovoril najmä o svojich knihách Dom hluchého a Atlas zabúdania.
Zvieratká
Peter Krištúfek číta od malička. „Ako dieťa som mal veľmi rád knihy o zvieratách, dokonca som sa dva roky pokúšal študovať biológiu. Čítal som Ďuríčkovú, Andersena a postupne som sa dostal k vážnej literatúre. Moja úplne prvá „vážna“ kniha bola Čierny obelisk od Remarqua. Odvtedy som ju čítal asi osemkrát a stále sa mi páči.“
Svoje knihy nečíta
Hoci sa Krištúfek vracia k čítaniu niektorých kníh, tie jeho medzi nimi nie sú. „K mojim knihám sa zásadne nevraciam. Vlastnej knihy sa zbavím hneď ako vyjde – na krste. Tým to pre mňa končí... a pre ostatných iba začína, čo je veľmi pekný zlomový bod.“
Pravdaže na besedách, čítačkách, keď o svojich knihách rozpráva sa k nim istým spôsobom vracia. „Besedy sú pre mňa cestou objavovania. Odhaľujem súvislosti toho, čo som sám napísal. Napríklad do knihy Dom hluchého som vložil veci, ktoré som objavil až neskôr.“
Dom hluchého
Román Dom hluchého prevedie čitateľa dejinami Slovenska od tridsiatych po deväťdesiate roky. „Zaujímala ma bizarnosť osudov človeka, ktorý prechádzal cez všetky režimy na Slovensku,“ vyslovil autor.
Dobové materiály ku knihe zháňal na rôznych burzách, blšákoch či pozostalostiach ľudí. „Je toho strašne veľa a ľudia to vyhadzujú.“ Taktiež sa snažil zoznámiť s ľuďmi, ktorí boli zhruba vo veku jeho starých otcov. S tými sa totiž už nestihol porozprávať. Z rozhovorov získal množstvo bizarných príhod, ktoré potom zakomponoval do knihy. „Sú zaujímavé a o príbehu hovoria najviac.“
Pri písaní knihy spracovával autor jednotlivé obdobia. Zaujímavé je, že napríklad k sedemdesiatym rokom získal tieto informácie: „Ľudia tie roky vnímajú akoby všetko zošedivelo a zastavilo sa. Boli to mŕtve roky.“
Za to napríklad deväťdesiate roky sú veľmi „šťavnaté“. „Všetci ich prežívali v zvláštnom poblúznení, všetko bolo možné, dialo sa množstvo vecí, na ktoré si už teraz ani nepamätáme, čo je škoda.“
Do príbehu vložil autor svoje názory na svet.
Atlas zabúdania
Mimoriadne zaujímavou knižnou publikáciou je Krištúfkova kniha Atlas zabúdania. „Ľudia zabúdajú na dôležité veci z histórie, a potom dopúšťajú, aby sa im stali znovu. Preto som vytvoril Atlas zabúdania,“ povedal na margo svojej najnovšej knihy. Tá mapuje históriu sto rokov dozadu, od roku 1914 do 2014. „Každý rok obsahuje jeden krátky text, každý má odlišný žáner a pôvod. V knihe sú reálne materiály ako písomnosti, listy a je kombináciou beletristických textov s faktami.“
Naviac je neobyčajná. Spolu s grafikom Palom Bálikom z knihy spravili zaujímavú literárnu hru pre čitateľa. „Atlas zabúdania má aj svoje logo, ktorým je „ryboslon“ – ryba s hlavou slona. S grafikom sme chceli vytvoriť zviera, ktoré má krátku aj dlhodobú pamäť, tak ako je to so spomínaním a zabúdaním.“
Hluchota a zabúdanie
A na čo by on sám zabudol? „Veľmi rád by som zabudol na niektoré trápne okamihy zo svojej minulosti, ako asi každý. A tiež niekedy, keď som unavený ako napríklad teraz, lebo som celé leto pracoval na Atlase zabúdania a rozbiehal niekoľko filmových projektov -, rád by som zabudol, čo tomu predchádzalo a vyčistil si mozgové závity. A pokiaľ ide o hluchotu - nechcel by som zostať hluchý k čomukoľvek. Hlavnej postave z Domu hluchého sa to vypomstilo.
