Katolícky kňaz Zdeno Pupík je novým hovorcom Žilinskej diecézy. V našom regióne pôsobí už roky. Bazíruje na vzdelaní a dobrých vzťahoch s ľuďmi. Rozprávali sme sa s ním aj na vážnejšie témy o Rómoch či multikultúre. Zdeno Pupík vyžaruje skromnosť a múdrosť ducha.
Boli ste akýsi zarazený, keď som vás požiadal o rozhovor ako nového hovorcu diecézy...
Ja som iba obyčajný kňaz, nemám žurnalistické vzdelanie. V Žiline neriešime žiadne veľké témy, nevyjadrujeme sa k veľkým morálnym a teologickým otázkam. My riešime nejakú strechu na kaplnke, zvon, inde trávu pri kostole (smiech). Sú to také prozaickejšie problémy.
Zdá sa mi, že na vzdelaní si dáte dosť záležať.
Vzdelávanie je pre mňa dôležitou otázkou. Človek, ktorý nepozná, nedokáže byť dostatočne otvorený, nedokáže si vytvoriť kvalitný vlastný názor a nedokáže zhodnotiť názor iného človeka. Preto je dôležité, aby sme sa vzdelávali. Na jednej strane sami, na strane druhej, aby sme boli otvorení pre to, čo nám ponúka múdrosť predchádzajúcich generácií.
Čiže aj poznanie histórie...
Je smiešne, keď jedna generácia odmieta to, k čomu dospeli generácie pred ňou. Potom sa stráca múdrosť. O tom to je. My si osvojíme to, k čomu dospeli naši predkovia, samozrejme, kriticky to hodnotíme a potom pozeráme, čo do budúcnosti. Ak chceme plánovať budúcnosť a budovať prítomnosť, tak bez poznania minulosti to nejde. Buď potom robíme stále tie isté chyby, alebo vzniknú problémy, ktoré nedokážeme riešiť. Pritom ich už niekto niekedy pred nami vyriešil.
A čo vzdelávanie v osobnej rovine?
Pokiaľ sa človek nevzdeláva vo viere, jeho viera je naivná alebo nezrelá. Sú ľudia, ktorí majú tituly pred menom a za menom, ale v mnohých ľudských otázkach sú slabší. Nehovoriac o tom, že teraz sa od človeka vyžaduje, aby bol odborníkom v tisíc veciach naraz.
Človek by mal rásť aj vnútorne, mal by pravidelne zobrať do ruky knihu, študovať názory ostatných. Neviem si predstaviť, že lekár prestane študovať. Bál by som sa chodiť k takému doktorovi. Aj my sa musíme stále vzdelávať, aby sme držali prst na pulze času.
Ako k tomu človek dospeje?
Napríklad, máme sväté písmo. Iste, sú tam princípy, ktoré sú staré aj tritisíc rokov, ale ľudia pred tritisíc rokmi boli v zásadných otázkach takí ako my. Trápili ich v podstate také isté otázky. Nehovorí sa tam nič o počítačoch alebo o autách, ale princípy, na základne ktorých by sme mali pristupovať k ľuďom, sú jasné. Nekradnúť, pomôcť, odpustiť...
Potom je tu skúsenosť ľudí, ktorí sa špecializujú na isté oblasti. Mnohí teológovia sa snažia aktualizovať biblický odkaz na súčasnú dobu. Faktom je, že viacerí uchopia biblické posolstvo trochu inak. V Taliansku to ide viac cez kultúru, v Nemecku cez to sociálne... Dá sa to aplikovať rôznymi spôsobmi.
Ako sa to robí v Žiline? Narážam na vaše pôsobenie v inštitúte Communio.
Keď vznikla Žilinská diecéza, pán biskup dal dokopy tím ľudí, ktorý sa zaoberal otázkou, čím žijú ľudia v súčasnosti, čo potrebujú a aké by mali byť priority. Určili si, že pre nás je dôležitá rodina, mládež a formácia kňazov a laikov. Práve preto k tomu založil aj isté inštitúcie. Inštitút Communio sa snaží zastrešovať niektoré aktivity a niektoré aplikovať navonok. Vydávame napríklad časopis, aby sme dali ľudí dohromady a aby sme sa poznali. Snažíme sa informovať a formovať. V minulom roku sme ponúkali neformálne vzdelávanie dospelých. Pomáhali sme zabezpečovať katechézy pána biskupa počas roka sv. Cyrila a Metoda. Organizujeme podujatia, každý utorok máme stretnutie na rôzne témy, prednášky, diskusie, filmy alebo iné aktivity. Už bolo takýchto podujatí 50.
Spomínali ste, že nemáte žurnalistické vzdelanie, ale písať a publikovať vás baví.
(Smiech) To je tak, viem písať písmená, čosi som prečítal. Niekedy zvažujem, či je potrebné deliť sa so všetkým, čo človek objaví a pochopí, no ľudia sú ochotní čítať, s čím sa delím. Existuje spätná väzba, že niečo je dobré a niečo sa nepodarilo. Existuje aj názor odborníkov, ktorí sa to mu rozumejú.
Na vašom profile na Facebook-u som našiel zdieľaný odkaz, ktorý porovnáva podporu dlhodobo nezamestnaného Róma a plat mamičky so štyrmi deťmi, ktorá poctivo pracuje. Zaujalo ma, že sa kňaz chytá aj takejto pálčivej témy, ktorá vyvoláva nenávisť.
To bolo vyjadrenie súkromnej osoby. Je to o dlhodobo zle nastavenom systéme. Ak je niekto z dlhodobého hľadiska zle podporovaný, ostatní sa cítia divne. Je skupina ľudí, ktorí dostanú zadarmo byt. Oni ho zničia a dostanú nový. Žije tu päť a pol milióna obyvateľov a je tu skupina ľudí, ktorá to dostane zadarmo, pretože... lebo.
Stretávate sa s tým, že ľudia v tomto smere pociťujú nenávisť?
Môže sa stať, že keď vznikne veľké napätie, dajú to patričným spôsobom najavo. Napríklad, keď existuje skupina ľudí, ktorá okráda inú skupinu a všetci sa tvária, že sa to nedeje. To asi nie je v poriadku. Na to tu máme orgány, ktoré to majú posúdiť a zhodnotiť. Nehovorím teraz konkrétne len o cigáňoch. Žijeme v čase, kedy má každá rodina nejaké ťažkosti a problémy. Zrazu je tu jedna skupina ľudí, ktorá dostáva finančné prostriedky len preto, že posiela deti do školy. Keď sa na to pozerajú iné, nielen viacdetné rodiny, je im to istým spôsobom ľúto, lebo oni sú takisto plnoprávni občania tejto krajiny.
Na druhej strane je tu aj morálne hľadisko. Necítite niekedy rozpor medzi tým, čo cítite osobne a čo by ste mali povedať ako kňaz?
Toto sú otázky, ku ktorým sa vyjadrujeme ako ľudia. Uvedomujem si, že nie všetci vychádzame z rovnakých podmienok a že tu sú skupiny ľudí, ktoré potrebujú pomoc. Veď na to sme tu spolu, aby sme si pomohli. To je jasné. Preto chodia Sestry Matky Terezy do istej časti mesta a pracujú tam s nimi. Toto vidím ako riešenie. Jedna vec je osobný kontakt s človekom a druhá vec je nastavenie systému.
A čo taká multikulúra?
Multikultúrnosť ako taká, pokiaľ sa berie ako dobrý spôsob vzájomného obohacovania sa, je super. Celý svet je jedna veľká dedina. Otázka je, čo sa vníma ako norma a do akej miery sa k tej norme násilne posúva. V tomto môže byť systém multi-kulti nebezpečný, pretože ak dochádza k hodnotovým a náboženským stretom, treba byť veľmi múdry a opatrný. Napríklad Moslimovia sa prisťahujú do krajiny, ona ich rada príjme. Je prirodzené, že tam nechcú žiť sami, privedú si svoje rodiny a budú tam žiť ako komunita. Ale môže sa stať, že po čase budú presadzovať svoje nároky, aby sa im ostatní prispôsobili. Napríklad prednedávnom sme mohli vidieť, že istá moslimská komunita vo Švajčiarsku žiadala, aby sa zmenila vlajka, teda biely kríž na červenom pozadí. Chceli, aby tam bol polmesiac, pretože ten kríž ich uráža. To znamená, že ľudia, ktorí sa priťahovali teraz, chcú diktovať, akým spôsobom majú ostatní riešiť veci. Neviem, ako to nazvať. Treba hľadať mosty, ale zase na to je tu systém, ktorý má povedať, kde je hranica. Veď inak to nemôže fungovať, potom sa všetci cítia dotknutí. Musia fungovať aj isté pravidlá hry.
Skúsme niečo pozitívnejšie. O tom, čo je zlé, rozpráva každý. Povedzte nám, v čom sa ľudia posunuli vpred?
Počas ostatných rokov mám nádej, že existujú mnohí mladí ľudia, ktorí sú zrelší ako tí pred dvadsiatimi rokmi. Sú cieľavedomejší a sebavedomejší, v tom dobrom zmysle slova,. Majú za sebou výsledky a snažia sa na sebe pracovať. Ovládajú jazyk, chodia do zahraničia a zvládajú mnohé veci, ktoré niekedy mladí nezvládali. Posun je aj v tom, že v niektorých veciach je v práci vyšší štandard. Na mnohé veci sa pozeráme inak. Napríklad, niektoré názory sú mestotvorné. Vzniklo množstvo iniciatív, ktoré sú obdivuhodné ako napríklad skupina ľudí, ktorá sa pustila do obnovy synagógy. Nie je im to jedno, nemávnu len tak rukou, ale urobia všetko, čo je v ich silách. Potenciál ľudí tu je, to sme vždy vedeli, ale teraz sa aj ukazuje.
A na záver už odľahčene. Čo má rád Zdeno Pupík? Pri čom sa odreagujete?
Mám rád futbal a šport všeobecne. Bolo to aktívnejšie, ale teraz prišli zdravotné komplikácie. Ešte pred desiatimi rokmi som si nevedel predstaviť, žeby som raz za týždeň nebehával alebo nehrával. Sú športy, ktoré robím rád, ale nie som v nich dobrý. Napríklad tenis. Sme tam kamaráti, porozprávame sa, dostanem to síce vždy na nulu, ale sme tam spolu.
Niekedy mám rád aj samotu, lebo vtedy relaxujem. Keď som s ľuďmi, tak musím stále počúvať a dávať stanoviská. Preto oddychujem vtedy, keď som sám. Mám svojich priateľov, s ktorými sa cítim dobre.
