Fotí prírodu, fotí dobré i slabé výkony športovcov, fotí ľudí - veselých, smutných, mladých, starých i životom skúšaných. Pavol Ďurčo.
ŽILINA. Veľký optimista, bývalý cyklista, stály turista a večný fotoreportér - takto by sa dal pár slovami charakterizovať Pavol Ďurčo.
To, že z neho bude jedného dňa fotograf, mal napísané vo hviezdach. V rodine ani jeho blízkom okolí totiž nikto nefotil. Až jedného dňa, ešte bol malý chlapec, premietali v Strečne - jeho rodnej obci, film o japonskom fotografovi. „A tak to celé začalo,“ spomína Pavol Ďurčo.
Prvú fotografiu uchováva dodnes
Svoje začiatky s fotením si pamätá veľmi dobre. Dodnes má schovanú svoju celkom prvú fotografiu. Čo je na nej? Nič. „Tá fotka vznikla, keď som si kúpil prvý zväčšovák a vyvolával som prvý film v hlbokom tanieri. Červené svetlo bolo vyrobené z obyčajnej žiarivky zabalenej do farebného papiera. Ten časom na žiarovke zhorel. No a na fotografii nebolo nič, lebo som si vymenil tanier s vývojkou a ustaľovačom,“ hovorí.
Nevydarená snímka mu však neubrala z nadšenia fotiť. Na svoj prvý fotoaparát si však musel počkať. „Predajom čučoriedok a doplatkom od rodičov som si kúpil Ljubiteľ za 295 korún. Fotil dobre a tých 12 obrázkov na jednom filme úplne stačilo. Čoby aj nie, veď film stál päť korún.“
Slušná zbierka
„Neskôr som jeden fotoaparát chodil obzerať do výkladu v Žiline na štvorcovom námestí. Bola to Praktica LLC. Dlho trvalo kým mi ho naši za 3400 korún kúpili,“ vraví. Neskôr už si fotoaparáty kupoval sám. „Ten prvý, Pentax, som si kúpil na pôžičku. Bol to kvalitný fotoaparát. Akurát som ho splatil, keď som s ním išiel fotiť do Bratislavy, kde mi ho ukradli.“
Pavol sa nevzdával, kúpil si druhý, Contax. Aj dnes je to vysokokvalitná nemecká značka, do ktorej sa oplatí investovať, ak chce človek fotografovať celý život. Ten mu slúži doteraz. Navyše, dnes už má doma okolo dvadsať fotoaparátov, pričom dva-tri nosí stále so sebou. Veď čo ak bude treba niečo zachytiť? Zvečniť?
Od fotenia k písaniu, od písania k foteniu
Pavol vyštudoval drevársko-nábytkársku priemyslovku v Spišskej Novej Vsi a práci s drevom sa venoval iba rok po vojne. „Založil som si, ani neviem ako, v závode propagačné oddelenie, robil som nástenky, plagáty a fotil som. Fotografie som posielal do novín Drevársky priekopník, ktoré vychádzali ako jediné na Slovensku so zameraním na drevársko-nábytkársky priemysel,“ prezrádza. Keď však jeho honoráre boli vo výške jeho platu, zamestnali ho v nich ako redaktora. „Chodil som po všetkých podnikoch na Slovensku. Fotil a písal som o ľuďoch. Čo robia, kde a ako žijú...“
Začal diaľkovo študovať žurnalistiku v Bratislave. „V treťom ročníku som zo školy odišiel,“ vraví Pavol a s úsmevom vysvetľuje: „Nevedel som, či budem môcť písať, po tom, čo sa stalo. Napísal som totiž článok o nekvalitnej guľatine v jednom závode na východe Slovenska. Najvyšší v okrese si to všimli a na koberček si prizvali šéfredaktora aj riaditeľa, s tým, že ako si dovoľujeme kritizovať kvalitnú guľatinu zo Sovietskeho zväzu. Šéfredaktor sa ma vtedy zastal, poslal im fotografiu, na ktorej bolo vidieť, že stredy kmeňov dovezených zo Sovietskeho zväzu sú zhnité. A teda, že sa z neho nedajú narezať ani dosky ani hranoly. Riaditeľ so šéfredaktorom dostali trest, ja nie, keďže som nebol v strane. Napriek tomu už som nemohol písať. Myslel som si preto, na čo mi škola, keď nebudem môcť byť novinárom? Aj som si hľadal inú robotu.“
Písať a fotiť, našťastie, neprestal. Časom sa na prehrešok zabudlo a zobrali ho do týždenníka Cieľ. Tri roky pre nich písal a fotil. Potom prišla revolúcia. „Spätne uvažujem, aké to bolo vtedy jednoduché, prišli do redakcie, komunisti im dali majetok, peniaze a pekné na účtoch a tiež značku. Veľa veci sa mi nepáčilo a moja prílišná iniciatíva bola ocenená tak, že ma z novín vyhodili, lebo som mal veľké honoráre za fotografie, ktoré mi, mimochodom, dávali oni,“ hovorí Pavol Ďurčo. Naštvaný išiel z redakcie preč, no dole schodmi v budove stretol redaktora Smeru Emila Bajánka.
„Zatiahol ma do svojej kancelárie a zatelefonoval šéfredaktorovi Smeru Ivanovi Bačovi. Ten ma už poznal z príspevkov, tak ma bez váhania zamestnal.“
Pôsobil tam dva roky. Zmeny v spoločnosti ho však priviedli k rozhodnutiu začať „súkromníčiť“.
„V Nemecku som ešte za komunistov videl kopírovacie centrá. Založil som si také v Žiline aj ja. Doviezol som na Slovensko ako prvý kopírku Canon CLC300. Stála ako poriadny dom, no banky vtedy dávali pôžičky bez problémov a stačila žiadosť napísaná na A4 a peniaze boli. Čoby aj nie, veď úroky boli vtedy také nekresťanské, že za štyri roky som zaplatil raz toľko ako som si požičal.“
Firma išla, pribúdala robota, zamestnanci. Pavol v nej však nevydržal dlho a po ôsmich rokoch si našiel robotu a začal sa opäť viac venovať fotografii. „Pred dvanástimi rokmi som ponúkol fotografie do TASR. Zavolali mi a robím pre nich doteraz.“ Jeho dominantou je reportážna fotografia v žilinskom regióne.
Reportážna fotografia
V súčasnom svete je už len málo fotografov, ktorí sa zameriavajú na reportážnu fotografiu. Paľa sa to však netýka. Patrí totiž k jednému z mála fotografov, ktorý dokáže výborne spojiť fotografiu s textom. Z jedného z jeho ostatných reportážnych príbehov nedávno vznikla kniha. Nesie názov Posledný kolár a zachytáva strhujúce fotografie z posledných rokov života Ľudvíka Hanzela, posledného klasické výrobcu zanikajúceho kolárskeho remesla zo samoty Šípková v Terchovej.
„Dva roky som za ním chodil, rozprával sa s ním a fotil ho,“ hovorí fotograf a zároveň autor knihy.
Hoci sa Ľudovít vydania knihy nedožil, jeho život poslúži ako odkaz budúcim generáciám. „Verím, že kto si túto knihu prečíta a prezrie, aspoň trochu pochopí život človeka Ľudvíka Hanzela, ktorý sa pre mňa stal symbolom odchádzajúcej doby,“ vraví Pavol Ďurčo.
Kniha verne zachytáva nielen výrobu kolesa, ale aj život samotného kolára. Rozdelená je do viacerých kapitol a všetky fotografie v nej sú čiernobiele.
„Z môjho pohľadu sa kniha rodila ľahko. Pôvodne som ani o knihe neuvažoval, no keď odišiel medzi kráľov, doniesol som fotografie a jeho spomienky do Terchovej a Marian Zajac rozhodol, že bude z toho kniha. Poslúchol som ho, veď on ma s ním vlastne zoznámil, a tak si to zaslúžil.“
Kniha o rodnej obci
S publikačnou činnosťou už mal Pavol Ďurčo skúsenosť aj pred vydaním Posledného kolára. V roku 2010 vydal svojpomocne svoju prvú knihu s názvom Strečno. „Môj otec celý život zbieral zaujímavosti o Strečne, ja som to prelúskal, upravil na kapitoly, spravil z toho čitateľný text a pridal fotografie,“ prezrádza. Fotografie v publikácii nie sú iba jeho. Mnoho z nich je historických. Napriek tomu kniha obsahuje úctyhodných 350 fotografií.
„Niektoré z nich by sa už dnes nafotiť nedali,“ vraví Ďurčo. Konkrétne napríklad tie, na ktorých je strečniansky hrad. „Miesto, z ktorého som ho fotil je dnes zarastené a nedostupné.“
Táto kniha bola dielom celej rodiny Ďurčovcov zo Strečna. Brat Dušan urobil graficky návrh a pripravil knihu do tlače, profesor Peter so ženou Máriou mali na starosť gramatiku, otec texty niekoľkokrát korigoval, no a Paľo knihu napísal, dal fotografie a zobral si pôžičku na jej vytlačenie.
Inklinuje k prírode
Na zaujímavé miesta sa fotograf Palo rád vyberá. Spája svoju záľubu s ďalšou – turistikou. Fotí prírodné krásy okolo seba. Neuniknú mu ani zázraky prírody akými sú napríklad narodenie jahniat, kozičiek, párenie žiab či múch na tých najneobyčajnejších miestach.
„Fotenie má jednu nevýhodu,“ vraví, „je to veľká záťaž na oči. Dúfam, že budem ešte nejaký rok vidieť, lebo tie oči dostávajú zabrať – hlavne pozeranie do počítača, to strašne ničí oči.“ My veríme, že to bude nie jeden, ale ešte mnoho rokov, budeme ho stretávať v lesoch a pozerať a čítať jeho knihy. Ako 60-ročný človek s päťdesiatročnými skúsenosťami, by mohol ešte dáke hádam aj vydať.
