RADOĽA. Na ceste pri Moteli Skalka vedia vodiči šliapnuť na plyn. V rade rýchloidúcich vozidiel som išiel aj ja, no v okamihu som otestoval, čo dokážu moje brzdy. Našťastie, za mnou už nebolo iné auto. Do cesty vbehol pes.
Autám priamo do cesty
Keby asi ročný staford behal popri ceste, veľké nebezpečie by nehrozilo. Šteniatko sa však rozhodlo skákať autám priamo do cesty. Pri niektorých vozidlách si pobehol. Zdalo sa, že hľadá konkrétne auto. Zavolal som preto na políciu.
Na linke 158 sme skončili rýchlo. Keď som povedal, kde sa nachádzam, oznámili mi, že mám kontaktovať mestskú políciu v Kysuckom Novom Meste. Čo už - keď tak povedali, urobil som tak.
Nie je to nikoho starosť
Prekvapenie nastalo pri linke 159. Dáma, ktorá mi zdvihla, bola príjemná ako vyhladovaný rotvajler. Pomyslel som si, že nie každý deň „má človek slnečný“, tak som sa úspešne snažil ignorovať odpovede a tón hlasu, z ktorých sa mi zdalo, že dotyčnú pani svojou požiadavkou obťažujem. Povedala mi, že toto nie je ich starosť, nech volám štátnu políciu. Argument, že som im volal asi pred tridsiatimi sekundami, neobstál. „Naozaj nejdem robiť sudcu medzi vami, čo je koho starosť a koho rajón netuším. Ja som skutok oznámil a asi bude najlepšie, keď budete medzi sebou komunikovať sami,“ povedal som jej. Pani ani neodzdravila, buchla telefón a hovor ukončila. Milé a profesionálne.
Psík stále behal pomedzi autá. Niekoľkokrát som si myslel, že budem svedkom udalosti, ktorú neskôr zaradím do rubriky Krimi. Vodič šliapol na brzdu a psa nezrazil. Problém mali tí za ním a najmä kamióny, ktoré len o vlások neskončili na aute pred nimi. Bolo by nezodpovedné povedať si, že som splnil všetky povinnosti, ktoré mi zo zákona vyplývajú a z miesta by som odišiel. Zavolal som preto opäť na štátnu políciu. Tí mi povedali, že pošlú hliadku hneď, ako sa uvoľní.
Vlastné riešenie
Asi o pol hodinu som sa vracal tou istou cestou naspäť do Žiliny. Normálna jazda. Auto predo mnou zrazu začalo prudko brzdiť. Mal som na mále. Nebol som si istý, či to dobrzdím. Našťastie, nič zlé sa nestalo. Spred auta predo mnou vyskočil vyľakaný staford. To snáď nie je možné, ešte stále ho nikto neodchytil?
Keďže mám skúsenosť so psami a videl som, že policajti musia zjavne pomáhať a chrániť inde, skúsil som situáciu vyriešiť sám. Z vecí, ktoré som mal v aute, (práve som sťahoval, takže som mal šťastie) som si vytvoril improvizovaný ringo oblek. Na ruku som dal deku a na ňu starú koženú bundu. Pokiaľ pes vyslovene nie je cvičený na útok (to, že nebol, som videl na prvý pohľad), bude útočiť na najbližšie zraniteľné miesto. To som mal chránené. Psík nevyzeral nebezpečne, ale predsa len – staford je staford. Ak by bol útočný, deku a bundu mu nechám v papuli, stiahnem okno a idem preč. Ak nebude, postarám sa o neho.
Opatrne som vystrčil ruku z auta. Psík ku mne prišiel a začal tancovať známy „radostný tanec“. Koženú bundu začal olizovať o dušu. Zistil som, že je nebezpečný asi ako komár. Otvoril som dvere a povedal mu: „Naskoč.“ Staford nevedel, čo od radosti. Bolo vidno, že v aute sa vie správať. Chvíľu sme sa pohrali a potom som zavolal na 158. „Dobrý deň, asi pred štyridsiatimi minútami som vám volal ohľadom psa, čo skáče popred autá. Už som vám ho odchytil sám,“ povedal som im. Pani povedala, že pošle hliadku. A čuduj sa svete, prišla mestská polícia (tá, čo s tým predsa nemá nič spoločné).
Psíkovi sa odo mňa veľmi nechcelo. Najradšej by ma olizoval a skákal po mne ešte celý deň. Policajti ho potom odviezli na stanicu do Kysuckého Nového Mesta. Ak ste ho spoznali alebo viete, komu patrí, nájdete ho v klietke na stanici Mestskej polície (aj tak dúfam, že tam už nie je a že je naspäť doma).
