ŽILINA. Pani Helena až do dôchodku pracovala na pošte. Jej syn sa medzičasom oženil. Nikdy nemali prepych, ale život išiel podľa predstáv. Karty sa však obrátili.
Všetko to začalo smrťou synovej manželky, ktorá spolu s ním pracovala na ich spoločnom biznise. Keď zomrela, obchody sa dostali na kolená a začali sa rúcať. Nakoniec sa dozvedeli, že Helenina nevesta po sebe nechala dlhy, čo celú situáciu ešte viac zhoršovalo.
Pani Helena tak spolu s jej manželom Miroslavom ako starostliví rodičia hľadali spôsob, ako pomôcť. Dávali zo svojho, čo sa dalo. Miroslav kúpil auto na lízing, aby sa mohol vrátiť do práce a privyrobil tak peniaze na vyrovnanie dlhov. Aj ona sama si zháňala brigády.
Všetko však nakoniec bolo úplne inak. To, že niečo nie je v poriadku, začala pani Helena tušiť, keď k ním domov chodili ľudia, ktorí si začali pýtať späť svoje peniaze. Onedlho zomrel aj pán Miroslav – utopil sa. Pri dedičskom konaní nastal druhý šok. Helenin manžel dlhoval viacerým nebankovým spoločnostiam. K zlej finančnej situácii, splátkam za auto a dlhom v rodine sa tak pripočítal nový dlh vo výške približne 20 000 eur. A keďže sa dedia nielen majetky, ale aj podlžnosti, nebankové spoločnosti začali evidovať nového dlžníka – pani Helenu. „Všetko sa to na nás začalo hrnúť. Dozvedeli sme sa, kde všade má dlžoby. Bolo mi z toho zle. Jediné šťastie, že neručil bytom,“ povedala. Ona sama tvrdí, že si požičiavala málo a vždy riadne splácala. Splatiť toľko peňazí však nemá šancu. Väčšina jej dôchodku ostáva v banke. Nebyť jej dcéry, ktorá jej finančne pomáha, nemala by ani na základné životné potreby. K tomu všetkému sa stará o svoju vnučku.
Pani Helena teraz vo svojom skromnom príbytku vymýšľa scenáre, ako sa dá takáto situácia vyriešiť. „Kto chce pracovať, robotu si nájde. To je stará pravda. No výplata nie je nič moc. Keď to ale inak nejde, beriem aj prácu s nízkou mzdou – napríklad umývanie okien alebo práca v lese,“ povedala pani Helena. Na brigády chodí aj jej dcéra, ktorá inak normálne pracuje na smeny.
Finančná situácia sa stala takou zlou, že manžela Miroslava pochovali až po pol roku od jeho smrti. „Došlo to až do takej miery, že sme ho nemali za čo pochovať. Keď sa stalo to so synovou ženou, tak sme začali opatrovať vnučku, lebo tu bol aj dedo, ale teraz, keď nie je, je príjem ešte menší a ona aj syn potrebujú peniaze,“ uzatvorila pani Helena.
V zamestnaní bola staršia pani zodpovedná. Táto vlastnosť sa tam od nej vyžadovala. Takisto aj v súkromnom živote. Sama sa presvedčila o tom, že človek nikdy nevie, čoho sa dožije. Na staré kolená si neužíva jeseň života, ale každú chvíľu sa snaží vyriešiť situáciu, ktorú sama nezavinila.
