Klavirista by mal byť objaviteľom

HLBOKÉ NAD VÁHOM. Nebýva zvykom, aby si absolventka Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení za miesto svojho diplomového koncertného programu vybrala svoj rodný kraj. Klaviristka Silvia Adamová tak však spravila a v Bytči za diváckej účasti svojej rodiny, priateľov, známych a tiež bývalej učiteľky tanca - Márie Zagatovej a bývalých učiteľov hry na klavíri - Kataríny Šalagovej a Františka Hriva, ktorí už síce v Bytči pedagogicky nepôsobia, no keďže stále bývajú v Žiline, prijali jej pozvanie a prišli ju podporiť, spoločne strávili krásny hudobný večer.

„Keďže som základnú aj základnú umeleckú školu absolvovala v Bytči, viaže ma k tomuto mestu veľmi silné puto,“ prezradila nám Silvia a doplnila: „Prežila som tu doposiaľ svoje najkrajšie roky života a spoznala výnimočných ľudí, ktorí ma toho veľmi veľa naučili, priviedli na cestu umenia a s ktorými som si vybudovala krásne a hlboké priateľské aj profesionálne vzťahy.“

Práve v Bytči sa zrodila jej láska k hudbe a tancu, čo bol hlavný dôvod, prečo sa rozhodla uviesť svoj diplomový koncertný program okrem oficiálneho záverečného koncertu v Bratislave, aj v Bytči.

Skladby na Klavírny recitál, ktorý sa konal začiatkom apríla v Kultúrnom dome v Bytči, si vyberala sama klaviristka, no ako dodala, po konzultácii s jej súčasným pedagógom hry na klavíri Ivanom Gajanom, ktorý je, mimochodom, Žilinčan pôsobiaci v Bratislave a v Brne.

„Snažili sme sa spoločnými silami vytvoriť dramaturgiu koncertu tak, aby bol pestrý, štýlovo rôznorodý a zaujímavý ako pre odborníkov, tak aj laikov. Som zástancom názoru, že klavirista by mal byť zároveň tak trochu aj objaviteľ, čo sa týka výberu skladieb z obrovskej literatúry, ktorá pre klavír existuje a nehrať stále dookola len zopár najpopulárnejších skladieb, “ vyslovila.

Keďže študovala aj teóriu hudobného umenia, mala v rámci štúdia dejín hudby príležitosť zahĺbiť sa do tvorby skladateľov intenzívnejšie a odhaliť čaro nepoznanej či zabudnutej hudby, ktorá je ukrytá v archívoch a zapadá prachom.

„Tak som sa napríklad dostala k jedinej fantázii Josepha Haydna, v našich končinách absolútne neznámej sonáte Richarda Wagnera či Zabudnutým obrazom Claudea Debussyho a i ťažisku môjho koncertu, čím je sonáta Ervína Schulhoffa, pričom je neznáme nielen toto dielo, ale i sám autor. Fascinuje ma objavovať novú hudbu, ktorá mi odkryje ďalšie rozmery vo vnímaní zvuku a sprostredkovaní emócií , obohatí moju myseľ, telo i dušu.“

Na samotný recitál trénovala Silvia od júla minulého roka, pričom jednu skladbu si naštudovala ešte niekoľko mesiacov predtým, potom ju odložila a vrátila sa k nej až pár týždňov pred koncertom.

Ambíciu stať sa klavírnou virtuózkou mala Silvia Adamová od svojich troch rokov. „Keď som mala tri roky, vraj sa ma mama opýtala čím chcem byť. Odpovedala som jednoznačne, že klaviristka a odvtedy sa to nezmenilo. Pred nejakým časom sa to len málinko upravilo na „učiteľka hudby“. Schválne hovorím „hudby“ a nie „hry na klavíri“, lebo už ako dieťa som bola očarená všetkou hudbou, lebo som veľmi rada tancovala, spievala ľudové, detské a populárne piesne, no najviac ma zaujal zvuk klavíra.“

Silvia nám prezradila, že v jej rodine nikdy nikto na klavír nehral. „No moja babka hneď, ako ma priniesli z nemocnice, pri prvom pohľade na mňa prorokovala, že budem klaviristka.“

Keď bola väčšia, naučila ju krstná mama hrať Kohútika jarabého na malom hračkárskom klavíri. „Odvtedy som ani na okamih nezaváhala, že by som chcela hrať na iný nástroj alebo robiť niečo iné, než hrať na klavíri. Potom ma už k láske k hudbe ďalej viedli moji vynikajúci učitelia.“

V súčasnosti Silvia hráva podľa toho, ako jej vyjde čas. „Keďže som už zamestnaná ako učiteľka hry na klavíri, nemám toľko času na cvičenie ako kedysi, no zasa dokážem cvičiť racionálnejšie a rýchlejšie, lebo si viem šikovnejšie organizovať čas. Dokážem sa pomerne dobre koncentrovať a učím sa rýchlo.“

S deťmi v škole hrá v podstate neustále. A keď má pred koncertom, cvičí aj 10 hodín denne. „Moji rodičia majú skutočne zlaté nervy a trpezlivosť počúvať pol dňa len mňa,“ zasmiala sa a dodala: „Som im za ich podporu a výdrž nesmierne vďačná.“

Silvia si svoj život bez hudby nevie predstaviť. „Je to hlboko zakorenená súčasť mojej osobnosti, dáva môjmu bytiu zmysel. Pomohla mi vždy, keď mi bolo najhoršie. Vždy bola a bude pre mňa útočisko, nádej, zdroj energie, relax, najlepší priateľ. Je to moja minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Vďaka nej som lepším človekom.“

Naučiť sa hrať na klavír môže byť pre niekoho ľahké, no naučiť sa hrať veľmi dobre, to je umenie. Pri otázke, aká skladba ju dokáže potrápiť, odpovedala: „Každá skladba je svojím spôsobom náročná. Ako my hudobníci hovoríme – a čo je ľahké? Hudobník si vždy všíma a rieši problémy adekvátne k tomu, na akej úrovni práve je. A každému ide a, naopak, nejde niečo iné. Nemožno hovoriť ani tak o konkrétnej jednej skladbe, ako skôr o štýle alebo skladateľovi. Pre klaviristov je veľmi náročný Bach a, naopak, obľúbencom je Chopin. No u mňa je to presne naopak. So Chopinovou hudbou som sa doposiaľ hráčsky celkom nestotožnila. Verím, že potrebujem ešte osobnostne dozrieť, aby som tento typ hudby dokázala zahrať slobodne, s citom a bez strachu z toho, že to nezvládnem.“

Silviiným obľúbencom je Franz Schubert. Čaro jeho hudby objavila už počas štúdia na Konzervatóriu v Žiline, no ako prezradila, interpretačne si na neho netrúfla. „Jeho hudba je totiž mimoriadne náročná vo vnímaní času. Na vysokej som sa odhodlala naštudovať jednu jeho sonátu a beznádejne som sa zamilovala do jeho skladateľského rukopisu. Zároveň ma uchvátil aj jeho osud a to až natoľko, že som o vzťahu jeho života a jeho hudby napísala dve bakalárske práce.“

Silvia dáva prednosť klasickej hudbe, no keďže učí deti na základnej škole v Bratislave, venuje sa aj hudbe populárnej. „Snažím sa svojich žiakov viesť k tomu, aby sa dokázali zbaviť toho množstva „hudobného odpadu“ a vyberali si na počúvanie takú hudbu, ktorá im nenaruší ich charakter a zdravý psychický vývoj. Ja sama veľmi rada počúvam populárnu hudbu, no na jej hranie nemám čas,“ povedala.

Snáď každý, kto hrá, sa pokúša nejakú skladbu i zložiť. Nie je tomu inak ani v Silviinom prípade. „Odkedy som ako dieťa dostala taký malý syntetizátor, neustále som si niečo vymýšľala. Vždy som mala niekoľko skladieb - piesní, ktoré som držala v hlave a občas som si ich schuti zahrala,“ prezradila.

Toto ju držalo ešte počas štúdia na konzervatóriu, ale vždy to bolo len na báze improvizácie a aktuálnej inšpirácie. Odkedy sa však ocitla na vysokej, „privoňala“ aj k riadnemu skladateľskému remeslu v rámci niekoľkých predmetov, na ktorých museli povinne niečo skomponovať.

„Momentálne mám rozpracovanú Fantáziu pre lesný roh, husle a klavír, ktorú sa chystám s mojimi spoluhráčmi predviesť v máji tohto roku.“

„Kedysi som si myslela, že hranie je to najlepšie, čo ma mohlo v živote stretnúť, že nič krajšie a lepšie než láska k hudbe a klavíru už nepríde. No ruka v ruke časom prišla aj láska k deťom a radosť z toho, že to, čo som sa naučila ja, môžem ukázať a naučiť aj niekoho druhého, ukázať krásy hudby ďalším ľuďom a zlepšiť tak aj ich životy.“

V živote prídu situácie, ktoré človek neplánuje, akoby ich za neho zariadil niekto druhý. A tak to bolo aj so stretnutím s výnimočným dievčatkom – s Gabikou, ktorej mama jedného dňa zavolala Silvii, že našli na internete jej inzerát, že učí klavír aj súkromne. Novej žiačke sa potešila.

„Keď prišli, na Gabike sa mi zdalo niečo zvláštne. Jej mama mi po chvíli rozpovedala, že Gabika sa narodila hluchá a momentálne ako tak počuje len vďaka kochleárnemu implantátu. Mala vtedy 11 rokov a nechceli ju zobrať do základnej umeleckej školy, napriek tomu, že veľmi túžila po tom, že jedného dňa bude hrať na klavíri. Preto vyhľadali mňa,“ prezradila nám.

Silvia bola vtedy prváčka na vysokej škole, nemala ešte ani poriadne skúsenosť s učením zdravých detí, nie to detí s takýmto postihnutím.

„Napriek tomu mi niečo vo mne hovorilo, nech sa nebojím a idem do toho. No a teraz má Gabika 15 rokov, jej sluch sa vďaka tomu, že začala hrať na klavíri, veľmi zlepšil. Vyhráva si každý deň, veľmi ju to baví, už má za sebou svoje prvé koncertné skúsenosti,“ hovorí o svojej žiačke.

Navyše ju teraz Silvia učí na ZUŠ-ke a hrá tak, že nikoho by ani vo sne nenapadlo, aký má handicap. „Je to mimoriadne vnímavé a inteligentné dievčatko, ktoré práve absenciu sluchu dokáže účinne nahradiť hmatom a rozumom. Som na ňu veľmi hrdá. Je to široko-ďaleko jediné dieťa, ktoré hrá na hudobnom nástroji a má kochleárny implantát. Žiaľ, tu na Slovensku je to ešte rarita, v USA je to už dávno súčasť rehabilitácie a liečby detí a mladých ľudí so sluchovým postihnutím.“

O práci s Gabikou napísala Silvia aj záverečnú pedagogickú prácu na vysokej škole, kde zhrnula všetky svoje skúsenosti a postrehy z vyučovania detí s čiastočným postihnutím sluchu.

„Spočiatku bolo pre mňa náročné sa s Gabikou vôbec dohovoriť, ukázať a vysvetliť jej niečo. No postupne sme si vybudovali špecifický formát komunikácie. Keďže ani ja ani ona sme neovládali posunkovú reč, upozornenia sme riešili formou dotyku a očného kontaktu,“ vysvetlila.

Keďže u týchto detí absentuje sluch, spravidla je veľmi málo rozvinuté aj rytmické cítenie. Preto je nevyhnutné rytmiku cvičiť pomocou detských hudobných nástrojov – paličiek a chrastítok. Zároveň sú veľmi naviazané len na noty. Hra podľa sluchu je vylúčená, tým pádom treba veľa času venovať hre z listu a tomu, aby mali vycibrený hmat.

„Tieto deti majú tendenciu do nástroja silno udierať, aby sa aspoň trochu počuli, preto ich hneď od začiatku treba viesť k jemnocitu a precvičovať s nimi uvoľnený a mäkký spôsob hry. Ťažko si pamätajú skladby, lebo pre hudobnú pamäť je sluch azda najdôležitejší zmysel, no i to sa dá riešiť.“

Ako Silvia ďalej prezradila, oproti zdravým deťom majú aj niekoľko výhod. Dokážu cítiť a vnímať pri hre to, čo zdravé deti prehliadajú, napr. drobné vibrácie, omnoho citlivejšie vnímajú napríklad rozladenie nástroja a oveľa rýchlejšie sa naučia teoretické poznatky.

„Gabika je z hudobnej náuky najväčšia hviezda spomedzi všetkých mojich žiakov,“ povedala na záver.