HLBOKÉ NAD VÁHOM. Nebýva zvykom, aby si absolventka Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení za miesto svojho diplomového koncertného programu vybrala svoj rodný kraj. Klaviristka Silvia Adamová tak však spravila a v Bytči za diváckej účasti svojej rodiny, priateľov, známych a tiež bývalej učiteľky tanca - Márie Zagatovej a bývalých učiteľov hry na klavíri - Kataríny Šalagovej a Františka Hriva, ktorí už síce v Bytči pedagogicky nepôsobia, no keďže stále bývajú v Žiline, prijali jej pozvanie a prišli ju podporiť, spoločne strávili krásny hudobný večer.
„Keďže som základnú aj základnú umeleckú školu absolvovala v Bytči, viaže ma k tomuto mestu veľmi silné puto,“ prezradila nám Silvia a doplnila: „Prežila som tu doposiaľ svoje najkrajšie roky života a spoznala výnimočných ľudí, ktorí ma toho veľmi veľa naučili, priviedli na cestu umenia a s ktorými som si vybudovala krásne a hlboké priateľské aj profesionálne vzťahy.“
Práve v Bytči sa zrodila jej láska k hudbe a tancu, čo bol hlavný dôvod, prečo sa rozhodla uviesť svoj diplomový koncertný program okrem oficiálneho záverečného koncertu v Bratislave, aj v Bytči.
Klavírny recitál
„Snažili sme sa spoločnými silami vytvoriť dramaturgiu koncertu tak, aby bol pestrý, štýlovo rôznorodý a zaujímavý ako pre odborníkov, tak aj laikov. Som zástancom názoru, že klavirista by mal byť zároveň tak trochu aj objaviteľ, čo sa týka výberu skladieb z obrovskej literatúry, ktorá pre klavír existuje a nehrať stále dookola len zopár najpopulárnejších skladieb, “ vyslovila.
Keďže študovala aj teóriu hudobného umenia, mala v rámci štúdia dejín hudby príležitosť zahĺbiť sa do tvorby skladateľov intenzívnejšie a odhaliť čaro nepoznanej či zabudnutej hudby, ktorá je ukrytá v archívoch a zapadá prachom.
„Tak som sa napríklad dostala k jedinej fantázii Josepha Haydna, v našich končinách absolútne neznámej sonáte Richarda Wagnera či Zabudnutým obrazom Claudea Debussyho a i ťažisku môjho koncertu, čím je sonáta Ervína Schulhoffa, pričom je neznáme nielen toto dielo, ale i sám autor. Fascinuje ma objavovať novú hudbu, ktorá mi odkryje ďalšie rozmery vo vnímaní zvuku a sprostredkovaní emócií , obohatí moju myseľ, telo i dušu.“
Na samotný recitál trénovala Silvia od júla minulého roka, pričom jednu skladbu si naštudovala ešte niekoľko mesiacov predtým, potom ju odložila a vrátila sa k nej až pár týždňov pred koncertom.
Hrať chcela od troch rokov

Silvia nám prezradila, že v jej rodine nikdy nikto na klavír nehral. „No moja babka hneď, ako ma priniesli z nemocnice, pri prvom pohľade na mňa prorokovala, že budem klaviristka.“
Hranie ako zdroj energie
Silvia si svoj život bez hudby nevie predstaviť. „Je to hlboko zakorenená súčasť mojej osobnosti, dáva môjmu bytiu zmysel. Pomohla mi vždy, keď mi bolo najhoršie. Vždy bola a bude pre mňa útočisko, nádej, zdroj energie, relax, najlepší priateľ. Je to moja minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Vďaka nej som lepším človekom.“
Náročný Chopin
Silviiným obľúbencom je Franz Schubert. Čaro jeho hudby objavila už počas štúdia na Konzervatóriu v Žiline, no ako prezradila, interpretačne si na neho netrúfla. „Jeho hudba je totiž mimoriadne náročná vo vnímaní času. Na vysokej som sa odhodlala naštudovať jednu jeho sonátu a beznádejne som sa zamilovala do jeho skladateľského rukopisu. Zároveň ma uchvátil aj jeho osud a to až natoľko, že som o vzťahu jeho života a jeho hudby napísala dve bakalárske práce.“
Klasika vs. moderná hudba
Vlastné diela

Toto ju držalo ešte počas štúdia na konzervatóriu, ale vždy to bolo len na báze improvizácie a aktuálnej inšpirácie. Odkedy sa však ocitla na vysokej, „privoňala“ aj k riadnemu skladateľskému remeslu v rámci niekoľkých predmetov, na ktorých museli povinne niečo skomponovať.
Teší ju učiť
V živote prídu situácie, ktoré človek neplánuje, akoby ich za neho zariadil niekto druhý. A tak to bolo aj so stretnutím s výnimočným dievčatkom – s Gabikou, ktorej mama jedného dňa zavolala Silvii, že našli na internete jej inzerát, že učí klavír aj súkromne. Novej žiačke sa potešila.
„Keď prišli, na Gabike sa mi zdalo niečo zvláštne. Jej mama mi po chvíli rozpovedala, že Gabika sa narodila hluchá a momentálne ako tak počuje len vďaka kochleárnemu implantátu. Mala vtedy 11 rokov a nechceli ju zobrať do základnej umeleckej školy, napriek tomu, že veľmi túžila po tom, že jedného dňa bude hrať na klavíri. Preto vyhľadali mňa,“ prezradila nám.
Silvia bola vtedy prváčka na vysokej škole, nemala ešte ani poriadne skúsenosť s učením zdravých detí, nie to detí s takýmto postihnutím.
„Napriek tomu mi niečo vo mne hovorilo, nech sa nebojím a idem do toho. No a teraz má Gabika 15 rokov, jej sluch sa vďaka tomu, že začala hrať na klavíri, veľmi zlepšil. Vyhráva si každý deň, veľmi ju to baví, už má za sebou svoje prvé koncertné skúsenosti,“ hovorí o svojej žiačke.
Navyše ju teraz Silvia učí na ZUŠ-ke a hrá tak, že nikoho by ani vo sne nenapadlo, aký má handicap. „Je to mimoriadne vnímavé a inteligentné dievčatko, ktoré práve absenciu sluchu dokáže účinne nahradiť hmatom a rozumom. Som na ňu veľmi hrdá. Je to široko-ďaleko jediné dieťa, ktoré hrá na hudobnom nástroji a má kochleárny implantát. Žiaľ, tu na Slovensku je to ešte rarita, v USA je to už dávno súčasť rehabilitácie a liečby detí a mladých ľudí so sluchovým postihnutím.“
Práca so sluchovo postihnutými
„Spočiatku bolo pre mňa náročné sa s Gabikou vôbec dohovoriť, ukázať a vysvetliť jej niečo. No postupne sme si vybudovali špecifický formát komunikácie. Keďže ani ja ani ona sme neovládali posunkovú reč, upozornenia sme riešili formou dotyku a očného kontaktu,“ vysvetlila.
Keďže u týchto detí absentuje sluch, spravidla je veľmi málo rozvinuté aj rytmické cítenie. Preto je nevyhnutné rytmiku cvičiť pomocou detských hudobných nástrojov – paličiek a chrastítok. Zároveň sú veľmi naviazané len na noty. Hra podľa sluchu je vylúčená, tým pádom treba veľa času venovať hre z listu a tomu, aby mali vycibrený hmat.
„Tieto deti majú tendenciu do nástroja silno udierať, aby sa aspoň trochu počuli, preto ich hneď od začiatku treba viesť k jemnocitu a precvičovať s nimi uvoľnený a mäkký spôsob hry. Ťažko si pamätajú skladby, lebo pre hudobnú pamäť je sluch azda najdôležitejší zmysel, no i to sa dá riešiť.“
Ako Silvia ďalej prezradila, oproti zdravým deťom majú aj niekoľko výhod. Dokážu cítiť a vnímať pri hre to, čo zdravé deti prehliadajú, napr. drobné vibrácie, omnoho citlivejšie vnímajú napríklad rozladenie nástroja a oveľa rýchlejšie sa naučia teoretické poznatky.
„Gabika je z hudobnej náuky najväčšia hviezda spomedzi všetkých mojich žiakov,“ povedala na záver.