Žilinčania otvorili stenu v Bratislave
Žilinská lezecká stena a kaviareň K2 je známa najmä žilinským lezcom a vysokoškolským študentom. Ponúka priestory nielen na pohyb, ale i oddych. Boulderingovú lezeckú stenu o ploche 300 m2, s výškou 3,4 metra a 3000 chytmi vlastnia žilinskí bratia. Súrodenci Repčíkovci, ktorí sú obaja lezci, sa rozhodli podstatne väčšiu stenu otvoriť aj v Bratislave.
Okrem žilinskej lezeckej steny vlastnia Repčíkovci ešte jednu v Poprade. „Doteraz sme mali dve steny, tá v Bratislave je tretia. Prvá stena bola K2 v Žiline, ktorá je najmenšia. Väčšiu od nej máme v Poprade v nákupnom centre. Posledná je novootvorená stena v Bratislave, ktorá vznikla preto, lebo sme chceli urobiť nejaký väčší projekt. Je to najväčšia stena na Slovensku,“ prezradil nám osemnásobný majster slovenskej republiky Juraj Repčík.
V čom je bratislavská stena jedinečná? „Stena je postavená vo veľkej hale, ktorá má pôdorys 1000 metrov štvorcových a výšku 15,5 metra. Halu, ako je táto, sme veľmi dlho hľadali a boli sme radi, keď sme na Slovensku niečo také našli. Takýchto hál v našej republike veľa nie je, väčšina z hál má výšku okolo 10 metrov,“ odpovedal Repčík.
K2 v Bratislave má už otvorenie za sebou, to prebehlo vo februári. Čo ju v najbližšej dobe čaká? „Prvú súťaž sme mali 16. marca. Išlo o Majstrovstvá Slovenska v boulderingu (druh lezenia, pri ktorom sa nepoužíva lano. Lezie sa na malých skalnatých blokoch alebo nízkych skalách niekoľko metrov nad zemou. Takisto sa prevádzkuje na umelých stenách „bouldrovkách“, v telocvičniach a pod., pozn. red.). Bola to otváracia akcia spojená s prezentáciou pre ľudí, robená ako deň otvorených dverí. Chceli sme, aby si ľudia vyskúšali a pozreli stenu, a myslím si, že to vyšlo výborne. Aj keď to boli prvé preteky a stena ešte nie je veľmi spropagovaná, nám prišlo 52 pretekárov a divákov bolo tiež dosť. Podľa ohlasov sa dobre bavili počas pretekov a aj na afterpárty,“ priblížil nám o tejto akcií mladší z bratov Repčíkovcov.
Lezenie v meste pod Dubňom
„Stena v Žiline ja menšia a je urobená náročnejšie. Takže tu chodí skôr klientela pokročilejších lezcov. Stena v Bratislave je urobená viac komerčne. Sú tam vybudované steny pre začiatočníkov, ale sú tam aj steny, ktoré majú parametre pre svetový pohár lezcov,“ porovnal žilinskú a bratislavskú stenu Juraj Repčík.
Žilinská stena je určená najmä na aktívny oddych. Čo však robiť v prípade, že by sa niekto chcel naučiť liezť? „V Žiline kurzy lezenia neponúkame. Žilinská K2 je určená na bouldering, takže špeciálne kurzy robiť nie je potrebné, nakoľko sa lezie bez lana. Dá sa to skúsiť, ako v posilňovni, človek príde a bez nejakých základov si zalezie. V Bratislave je situácia iná, tam je potrebné najprv naučiť klientov bezpečne liezť a istiť sa. Preto ponúkame začiatočnícke kurzy istenia a bezpečného lezenia pod vedením školených inštruktorov. Bezpečnosť na takejto vysokej stene je prvoradá, preto bez absolvovania základného kurzu na stenu neskúsení klienti isť nemôžu. V súčasnosti sa nám už rozbiehajú aj detské lezecké krúžky a športové tréningy pre pokročilých lezcov. Sami sme v minulosti profesionálne liezli a práve takéto športové tréningy a poradenstvo tu chýbalo. Učili sme sa na vlastných chybách, čo nie je vždy práve optimálna cesta,“ dozvedeli sme sa od Juraja Repčíka.
Stena K2 stojí v Žiline už niekoľko rokov. Plánujú ju bratia Repčíkovci zväčšiť? „V Žiline sa K2 rozširovať veľmi nedá, nakoľko nie sú na to priestory. Je ale možné, že sa v našom meste bude stavať ďalšia lezecká stena. Boli aj plány, mala sa stavať minulý rok, ale projekt sa zastavil,“ priblížil nám Juraj.
Pred dvomi rokmi Žilina žila lezením práve vďaka bratom Repčíkovcom, ktorí na Mariánskom námestí organizovali lezecké preteky. Až desať ročníkov majstrovstiev Slovenska v boulderingu na prenosných stenách si mohli v minulosti diváci vychutnať. Okrem nich organizovalo toto súrodenecké duo aj mnohé iné súťaže. Plánujú v meste pod Dubňom ešte niečo uskutočniť? „Určite budeme nejaké preteky robiť. Odhadujem, že za rok či dva budeme v takýchto súťažiach pokračovať,“ dozvedeli sme sa od Juraja Repčíka, ktorý sa lezeniu venuje už dvadsaťdva rokov.
Strach a napätie
Lezenie nie je na Slovensku práve najrozšírenejším športom. Ako túto situáciu vníma Juraj, ktorý patrí medzi najlepších lezcov u nás? „Podľa môjho názoru začína liezť čoraz viac ľudí. Lezenie sa v poslednej dobe stáva čoraz populárnejším športom, takže steny sa začínajú viac stavať. V Bratislave sú už dve veľké steny. Podmienky sa oveľa zlepšili, lezie oveľa viac ľudí, ako keď sme ja a môj brat začínali,“ povedal svoj názor a pokračoval: „Čo sa týka súťažného lezenia, tak momentálne majú Slováci mierny útlm. Pred nejakými siedmimi – ôsmimi rokmi sme sa hýbali na svetovom pohári okolo desiatky, teraz už situácia nie je až taká chvályhodná. Ale možno príde ďalšia generácia a tá urobí meno vo svete.“
Mnoho ľudí sa pýta, čo im lezenie môže priniesť. Odpoveď nám opäť poskytol opäť Juraj Repčík: „Lezenie je veľmi zaujímavý šport. Tým, ktorí to nikdy nerobili, to môže priniesť veľký adrenalín. Práve v Bratislave si to človek môže skúsiť. Stena je zložená z rôznych ciest, sú tam také, ktoré zvládne vyliezť každý, no zároveň sú tam aj ťažšie cesty na ktorých si zatrénujú aj profesionálni lezci. Pre ľudí to zväčša býva zážitok vyliezť do pätnástich metrov. Na vrchole človek tú výšku pocíti a z vlastnej skúsenosti viem, že je to zvláštny pocit.“
Umelá stena alebo skaly?
Za pekného počasia sa určite oplatí ísť si zaliezť do prírody. Princíp lezenia vonku a v hale je rovnaký, no na skale je lezenie oveľa technickejšie. „Aj tí, čo sa naučia liezť na umelej stene, keď prejdú na skaly, tak sa ako keby znovu museli začať učiť liezť. Špičkoví lezci trénujú na umelých stenách celú zimu a potom lezú na skalách. Na Slovensku nemáme až toľko kvalitných skál a hlavne, keď vonku prší alebo sneží, na skalách sa nedá liezť vôbec. Ale v Žiline sme na tom aj tak relatívne dobre. Máme blízko Suľov aj Višňové, čo sú určite naše najlepšie skalné oblasti “ vysvetlil Repčík.
Čím vyššia, tým lepšia
V Čechách majú lezeckých stien omnoho viac. Dá sa byť v niečom lepší, ako naši západní susedia? „Samozrejme. Vždy záleží na parametroch steny: na tom, ako sú postavené cesty, koľko je tam chytov. My sa postupne snažíme steny obnovovať, meniť a zlepšovať. Lezenie nie je šport, do ktorého ide veľa financií. Steny sú väčšinou súkromné alebo ich vlastnia lezecké oddiely. Funguje to tak, že to, čo si každý zarobí, investuje do vylepšovania. Nefunguje to tak, že dostaneme dotáciu 10 miliónov a budeme stavať,“ priblížil nám situáciu okolo stien Juraj Repčík, ktorého sme sa opýtali aj to, aké parametre by mala mať dobrá stena. „Určujúcim parametrom je určite výška. Steny nad dvanásť metrov patria medzi tie najlepšie. Na Slovensku sú asi štyri steny, ktoré majú dvanásť metrov a jediná tá naša bratislavská, má pätnásť. Tá už má svetové parametre a dajú sa na nej robiť preteky svetového pohára.
Každá stena je postavená tak, že sú na nej rôzne typy profilov. Záleží na tom, akú má náročnosť, ako je nahnutý alebo ako je vysunutý. Ale to nie je najdôležitejšie. Najdôležitejšie sú tam chyty. Aj v previsnutom profile môže byť ľahká cesta, ak sú namontované veľké chyty,“ zakončil Juraj Repčík.
Lezeckú stenu K2 v Bratislave nedávno navštívil aj jeden z našich čitateľov. Preto sme sa mu rozhodli položiť pár otázok:
Martin, ako sa vám páčila bratislavská K2?
- Vyzerá to tam veľmi dobre. Steny sú vysoké, veľmi dobre odistené a majú rôzne obtiažnosti. Zalezie si tam naozaj každý. Nezáleží, či ste začiatočník alebo skúsený lezec, každý si tam nájde svoju cestu. Rovnako musím vyzdvihnúť veľmi dobre odistenie a rozloženie chytov. Nie sú hlava-nehlava, ale majú nadväznosť a je potrebné pri tom lezení reálne využívať rozloženie tela.
Čo všetko ste vyskúšali?
- Vyskúšal som si tam cesty od 3, keďže mi spoločnosť robili úplní začiatočníci, až po jednu previsnutú.
S kým ste si boli zaliezť?
- Bol som tam so svojou manželkou, jednou našou kamarátkou a mojim lezeckým partnerom
Prečo sa vybrali práve do bratislavskej K2
- Počuli sme na tú stenu len dobré ohlasy. Tak sme sa chceli na vlastnej koži presvedčiť, či je to naozaj pravda.
Kam zvyčajne chodíte loziť?
– Na umelú stenu chodievam hlavne do Považskej Bystrice. Niekedy si zájdem aj do K2 v Žiline. Niekoľkokrát som bol aj vo Vertigu (lezecká stena v Bratislave, pozn. red), ale subjektívne musím povedať, že K2 v Bratislave sa mi pozdáva asi najviac.
Je niečo, čo vám ta chýbalo?
- Chýbala mi tam nejaká časť pre malé deti, ktoré sa už dokážu samé „vyhrať“. Rovnako, ale to nie je problém len v K2, by som uvítal možnosť prebalenia malého dieťaťa. Stačil by na to malý prebaľovací pult vo vyhriatej ženskej šatni.
