ŽILINA. Krajské kultúrne stredisko v Žiline po úspešnej publikácii Čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš, ktorú vydalo v roku 2010, uviedlo do života ďalšiu knihu o ľudovom odievaní. Kým prvá kniha mapovala ľudový odev Terchovskej doliny, v druhej knihe sa autorky zamerali na Rajeckú dolinu.
Kniha Z vŕšku do doliny vznikla na základe výskumu ľudového odevu v devätnástich obciach a mestách. „Najskôr sme si neboli isté, koľko obcí do publikácie zahrnieme, samotní geografi majú problém v zaradení niektorých obcí – či patria do tej, alebo do tej doliny. Tak sme začali Čičmanmi a skončili sme v Lietavskej Svinnej,“ vysvetlila nám Júlia Marcinová – Knapcová, jedna z autoriek knihy. Dokopy to bolo 19 obcí, ktoré však rozšírili na 21, pretože dve sú spojené: Lietavská Svinná – Babkov a pod Rajecké Teplice patrí Poluvsie.
Nechýbali extrémy
Samotné autorky knihy boli pri výskume prekvapené, čo všetko sa ešte v truhliciach dnešných pamätníkov nachádza – skvosty tradičného odevu (kroju), ktoré si dodnes uchovávajú.
„Šli sme však občas z extrému do extrému,“ prezradila Júlia a vysvetlila prečo: „Napríklad v obci Ďurčiná sme videli množstvo zachovanej nádhery, no keď sme o týždeň prišli do Šuje, nenašli sme hmatateľne vôbec nič. Samozrejme, všetko má svoje opodstatnenie, ale naozaj sme to v rámci tak malého územia považovali za extrémy.“
K najľahšie spracovateľným obciam, podľa slov autoriek, jednoznačne patrili Čičmany a Lietavská Svinná. „Tiež veľmi dobrá spolupráca s ľuďmi bola napríklad v Ďurčinej, Poluvsí, Kamennej Porube atď. Naopak, veľmi ťažko sme sa k informáciám dostávali v Porúbke, či Rajci a Rajeckých Tepliciach,“ povedala Júlia. Tam museli viac načrieť do písomných archívov, informátori si už na tradičný odev nespomínali, zanikol veľmi skoro.
„Ale aj napriek tomu musíme povedať, že všade nás prijali veľmi milo, ochotne, venovali nám mnoho času a ľudia zo seba vydali maximum. Takisto všetci starostovia a primátori boli úžasne ochotní a pomohli nám vo všetkom, čo sme potrebovali,“ vyslovila Soňa Jamečná, spoluatorka knihy.
Životné príbehy ľudí
Etnologické výskumy sú nádhernou prácou, tvrdí Júlia. „Okrem skúmanej problematiky sa dozvedáte aj širšie súvislosti, životné príbehy jednoduchých ľudí a spomienky, pri ktorých sa nielen zasmejú, ale si aj poplačú a my s nimi,“ prezradila Júlia a doplnila: „A tiež si zaspievame, to patrí k tomu. Je to úžasné, koľko múdrosti sa schováva v týchto ľuďoch, mladí ľudia by si mohli zobrať obrovský príklad, no bohužiaľ to dnes nie je moderné.“
Kniha zahŕňa tieto obce a mestá: Čičmany, Fačkov, Rajecká Lesná, Šuja, Veľká Čierna, Malá Čierna, Ďurčiná, Rajec, Jasenové, Kľače, Zbyňov, Konská, Kamenná Poruba, Kunerád, Rajecké Teplice, Stránske, Poluvsie, Turie, Porúbka, Lietavská Svinná, Babkov.
Knihu krstili autorky knihy, ktoré si priniesli zem z Lietavského hradu, po ktorej stáročia kráčali naši dedovia a vodu z prameňa v Rajeckej Lesnej, rieky Rajčanky a vodného žriedla Patúch na rozhraní chotárov Lietavskej Svinnej a Babkova.
Kroje z Rajeckej doliny
Ľudové odevy Rajeckej doliny možno podeliť do viacerých skupín. „Osobitná patrí Čičmanom, pretože archaizmus tohto tradičného odevu sa v iných obciach Rajeckej doliny nevyskytuje,“ povedala Júlia.
Ďalšiu najväčšiu skupinu tvoria všetky ostatné obce, pretože majú viac-menej rovnaké odevné súčasti, aj keď výšivky sa odlišujú.
„No a zvlášť skupinu tvorí určite mestský odev Rajca. Priradiť sem môžeme aj Rajecké Teplice, ktoré síce dlhodobo boli len osadou Konskej, ale aristokracia, ktorá sa tam schádzala mala vplyv na odievanie vyšších vrstiev aj tu.“
V každej obci používali výšivky. „Ľudia nám vždy tvrdili, že vďaka nim sa vedeli odlíšiť jedna dedina od druhej. Osobitosti boli aj v úprave hlavy vydatých žien: nosili sa podviky, dlhé biele šatky, alebo len krátke šatky. Je úžasné, koľko špecifickosti a jedinečnosti sme v dedinách našli.“
Pokiaľ by sme sa pozreli na kroje podrobnejšie, možno povedať, že celá dolina má okrem Čičmian a Rajca, Rajeckých Teplíc viac-menej rovnaký typ odevu. Rozdiely môžeme nájsť v odevných súčastiach.
Napríklad len v niektorých obciach sa zachovala archaická podvika ako súčasť zavitia hlavy vydatej ženy. Takisto málo bolo svadobných pôlok, staré vyšívané rukávce krížikovou alebo plochou výšivkou, mužské košele, tiež podložky na vytvorenie účesu u vydatých žien – krkule, grgule a podobne.
Vynikala výšivka
„Všetky tradičné odevy v celej doline boli veľmi jednoduché, vynikala vždy najviac výšivka,“ prezradila Júlia Marcinová – Knapcová.
Jej krásu môžeme obdivovať naozaj všade, chudobné ženy si kompenzovali chudobu aspoň tým, že sa snažili vytvoriť čo najkrajšiu kompozíciu vo vyšívaných častiach odevu. „Hoci bola obec chudobná ako napríklad Babkov, no ženy sa tu tiež chceli parádiť. A tak nosili vyškrobené šatky, nariasené šorce, vyšívali. Žena sa jednoducho chcela páčiť, a je to tak dodnes,“ povedala Soňa Jamečná.
O najväčšom vyšívačskom umení však možno jednoznačne hovoriť v Čičmanoch. „Množstvo vyšívačských techník, komplikovaná výšivka cez riasy, zložité riasenie, pletenie vlnených „ponožiek“ na ihliciach, pásoch na krosienkach, výroba čičmianskych súkenných papúč a používanie množstva odevných súčastí vytvára pre mňa dokonalú postavu človeka v archaickom odeve,“ povedala.
Čičmiansky odev (spolu s odevom v obciach s podobným typom) sa v minulosti dokonca stal pre odborníkov prototypom pre rekonštrukciu slovanského odevu. Pre Júliu ide o srdcovú záležitosť. „Bohužiaľ, mnohé vyšívačské techniky zanikajú, pretože ich stará generácia nemá komu odovzdať.“
Najstarší a najkrajší
Ak sa hovorí o kompletnom tradičnom odeve alebo teda kroji, ako sa to dnes nazýva, tak najstarší sa nájde určite v Čičmanoch. „Jednotlivé odevné súčasti ešte zo začiatku 20. storočia však nájdeme aj inde – vyšívané rukávce, mužské košele či kasanice v Ďurčinej, Fačkove, Rajeckej Lesnej, v Poluvsí, Lietavskej Svinnej, mestský odev v Rajci. V Kamennej Porube sme našli aj nádhernú starú svadobnú pôlku približne z prelomu 19. a 20. storočia,“ prezradila Júlia.
Nie všade sa však odevné súčasti zachovali, niekde museli autorky robiť výskum naozaj len podľa spomienok obyvateľov.
Porovnanie
Prácu na tejto publikácii brali autorky trochu inak, ako pri prvej knihe, aj keď systém ostal rovnaký. „Brali sme to inak najmä po emotívnej stránke. Keďže Júlia pochádza z Rajeckých Teplíc a ja z Lietavskej Svinnej, určite sme tým boli ovplyvnené,“ vyslovila Soňa Jamečná a za seba dodala: „Mňa to doslova pohltilo. Niekedy mi napadlo, škoda, že som v tej dobe nežila, a hoci nebol ten život jednoduchý, bol krásny. Najmä vo vzťahoch človeka k človeku.“
Júlia Marcinová – Knapcová doplnila: „Práca na tejto knihe bola pre nás srdcovou záležitosťou. Myslím, že obe sme hrdé zástankyne lokálpatriotizmu a možno je to z knižky aj cítiť.“
Práce pri tejto knihe šli ľahšie ako pri prvej. „Dôležité bolo, že na každý výskum sme doniesli prvú knižku, mali si ju ľudia možnosť pozrieť a tak videli, že naozaj nám dajú informácie, ktoré my nejako zhmotníme.“
Terchovská vs. Rajecká
Akoby to bolo, keby sme nakoniec neporovnali Terchovskú dolinu od tej Rajeckej? „Samozrejme, sú tu odevné odlišnosti, aj keď typologicky je to viac-menej rovnaký odev. Ale napr. v Rajeckej doline sa veľmi vyšívalo, v terchovskej naopak veľmi málo – mužské košele vôbec, v rajeckej všetky,“ vyslovila Júlia.
Tiež, v Terchovskej doline ženy nosili lajblíky, v rajeckej nie, muži tak isto. V Rajeckej doline veľmi používali modrotlač, v terchovskej minimálne.
„Čo sa týka nátury – áno, aj tam je rozdiel, ale aj v dedinách v rámci jednej doliny je rozdiel. Iná nátura ľudí je v Čičmanoch, Fačkove, v Rajci, v Rajeckých Tepliciach a ostatných dedinách. Zmýšľanie ľudí je dodnes ovplyvnené aj tým, v akej blízkosti bolo mesto a aký veľký vplyv malo na ľudí žijúcich na dedinách. V každom prípade – všade sme sa stretli so staršími srdečnými ľuďmi, ktorí sa držia starého známeho: „Hosť do domu, Boh do domu“ a to bolo veľmi cítiť.“
