ŽILINA. Besedu s Denisou Fulmekovou ku knižnej novinke Materská pripravili pre Žilinčanov v kníhkupectve obchodného centra. Minulý štvrtok si tak mohli milovníci literatúry vypočuť zaujímavosti spojené s písaním knihy či s názormi na ňu.
Na besedu nakoniec prišiel celkom zaujímavý počet ľudí, medzi ktorými nechýbali ani mamičky s malými deťmi.
Písanie je práca ako každá iná
Ako nám spisovateľka povedala, na besedách sa jej ľudia často krát pýtajú, či jej neprekáža, že išla, ako sa hovorí, „s kožou na trh“.
„Ľudia sú zvedaví, či mi nevadí, že som v knihe porozprávala o svojom súkromí, že som do nej vložila svoj osobný príbeh, na čo im odpovedám, že neprekáža, keďže som knihu napísala a vydala,
a tým sa rozhodla ho predostrieť čitateľom. Pravdaže s vedomím, že je to príbeh o mne, a že ma to zároveň robí zraniteľnejšou,“ vysvetlila.
Mnoho otázok k Denise Fulmekovej je smerovaných na to, odkiaľ pre svoje knihy berie inšpiráciu, kedy začala písať a ako vôbec písanie vyzerá. „Väčšina ľudí si proces písania predstavuje ako „kopnutie múzou“, že tá človeka postrčí k práci a všetko ostatné ide už samo. No nie je to také jednoduché,“ prezradila.
„Písanie je práca ako každá iná, múzický okamih nastáva v momente, kedy autor príde na námet, príbeh, tému alebo ideu, ktorú chce porozprávať. Inak je to skôr o sebadisciplíne a musí sa písať.“
Materská
Knihu, ktorú prišla osobne predstaviť svojim čitateľom, začala písať začiatkom apríla 2011. „Moja malá mala štyri mesiace a ležala som veľa nej. Vonku začínala jar a ja som napriek tomu bola smutná
s skľúčená,“ vyslovila Denisa a pokračovala: „Vtedy mi napadlo, že môžem napísať knihu, porozprávať o všetkom, čo cítim a prežívam.“
A tak súbežne žila život a písala knihu. „Pravdaže nikdy som neprispôsobovala život tomu, že budem o tom písať.“
Ako sa dni míňali, spisovateľka sa rozhodla, že k prvým narodeninám svojej dcérky knihu ukončí. „Bolo otázne, ako kniha skončí. Vtedy som ešte nevedela, či skončí moja popôrodná depresia.“
Našťastie sa rozplynula. „Cítila som výraznú úľavu a podarilo sa mi aj do knihy preniesť katarzný okamih.“
Počas písania vraj už necítila pálčivé emócie. „Skôr sa mi páčilo, že sa život dá zbeletrizovať. Na text som sa dívala s nadhľadom, čo bolo oslobodzujúce.“
Téma: popôrodná depresia
Popôrodná depresia nebola pre Denisu Fulmekovú ničím novým. Zažila ju už pri svojom prvom dieťatku. Rozprávala sa s mnohými ženami po pôrode, prevažne išlo o kamarátky. „Niektoré sa potýkali s podobnými pocitmi ako ja, iné prežívali materstvo radostne. No bola i taká, čo sa ma opýtala, či som jej videla do hlavy, lebo všetko prežívala veľmi podobne.“
Ťažko povedať, do akej miery ide iba o pocity. „Nazdávam sa, že okamihy slabosti a toho, že žena nie na sto percent zvláda materskú, nie sú také neobvyklé. Aj keď nemusia mať priamo ráz diagnózy a dlhotrvajúci priebeh. Myslím si, že občas každá žena, akoby vypadne z roly šťastnej a dokonalej matky.“
Dá sa vôbec z tohto stavu popôrodnej depresie dostať? Dá sa mu predchádzať? „Všeobecný recept možno ťažko hľadať,“ povedala Denisa Fulmeková a pokračovala: „Trochu poprosiť okolie novopečených mám, aby ich chápalo, podporovalo a pomáhalo im, aby sa žena neocitla v izolácii uzavretého bytu s kričiacim dieťatkom, ale aby jej umožnili aspoň na pol hodinu oddýchnuť si a dopriať si niečo z jej predchádzajúceho života. Stačilo by zobrať dieťa von na prechádzku, aby ona mohla stráviť polhodinu pri čaji, pri knihe, aby mala čas trocha si oddýchnuť. Pretože popôrodná depresia alebo ľahšie splíny vznikajú z neprestajnej preťaženosti, ktorú nie je každá žena schopná niesť hravo.“
Zaujal tarot
Na besede s autorkou sa však nespomínala iba jej novinka, ale zabŕdli aj k jej predchádchádzajúcim dielam. Jeden z poslucháčov sa jej opýtal na jej postoj k tarotu, k osudu a vôbec k vykladaniu kariet, k čomu sa rozprúdila živá diskusia.
