Koncom minulého roka sa stal jednou z osobností mesta Žilina za rok 2011. Dlhé roky bol vedeckým pracovníkom, známy je však najmä vďaka fotografovaniu. Viedol fotoklub GAMA, je predsedom Zboru Žilincov a napriek tomu, že je na dôchodku, je stále aktívny. Miroslav Pfliegel.
ŽILINA. Stal sa jednou z osobností mesta Žilina za rok 2011. Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Žilina získal na návrh občanov na sklonku minulého roku. Miroslav Pfliegel si zaslúži uznanie, veď takmer päťdesiat rokov sa venoval propagácii mesta Žilina doma i v zahraničí. To, že sa stal osobnosťou mesta, berie veľmi pozitívne. „Vnímam to ako satisfakciu za to, čo som robil, za tú bohumilú činnosť, na ktorú si ľudia spomenuli,“ povedal.
Práca vo fotoklube
Miroslav Pfliegel je známy ako vedecký pracovník, tejto činnosti sa venoval 25 rokov na vtedajšej katedre Časti strojov VŠDS. Neskôr pôsobil ako riaditeľ vydavateľstva EDIS, ktoré pri jeho nástupe bolo Edičným strediskom a malo nábeh na zánik. „Vtedy ma bývalá prorektorka a rektor prehovorili, aby som to vzal, aby to nemuseli zrušiť. Ja som si povedal, že ak do roka nevytlačíme prvý materiál vo farbe, tak odídem. A vytlačili sme,“ zaspomínal. Pracovisko sa napokon zmenilo na vydavateľstvo a dnes je jedno z mála fungujúcich vysokoškolských vydavateľstiev na Slovensku.
V súčasnosti je Miroslav Pfliegel už na dôchodku, napriek tomu je aktívny a stále niečo robí.
Pôsobí vo fotoklube GAMA, ktorý viedol od roku 1974 do roku 2010. „Keď som nastúpil na vysokú školu ako výskumný pracovník, môj vtedajší vedúci katedry profesor Jaroslav Trnka mi povedal, že sa musím v niečom angažovať a vedel, že to nebude v politike.
V dobe socializmu to tak fungovalo. A keďže vedel, že fotím, poslal ma do fotoklubu. Vraj, aby sme spoločne zorganizovali výstavu. Stalo sa. Približne o rok na to som sa stal jeho predsedom.“
Zo začiatku sa zúčastňoval Bienále Železnice a život kolem ní, ktorú organizoval Ústredný kultúrny dom železničiarov v Prahe. „Fotil som nočnú železnicu. Boli to zaujímavé obrázky,“ povedal a dodal: „V noci sú svetlá na železnici zvláštne, vznikali z toho pekné fotky. Veľa som ich nafotil aj v Strečne, kde som na stanici stál kúsok od koľají a čakal na rýchliky.“
Od roku 1978 organizuje fotoklub GAMA Bienále medzinárodného salónu Doprava. Zatiaľ ich bolo usporiadaných 17, je to jediný salón s dopravnou tematikou na svete.
„V súčasnosti v GAME pracuje 17 šikovných fotografov a môžem povedať, že minimálne desať z nich patrí medzi špičkových. Ich fotografie bývajú akceptované na medzinárodných výstavách.“
Láska k fotografii
Na medzinárodných výstavách neberú len fotografie mladých ambicióznych ľudí, ale i jeho. Zaslúžene má titul EFIAP, ktorý získal za výstavnú činnosť na medzinárodných výstavách.
Jeho súťažné fotografie videli ľudia nielen v blízkych krajinách Európy, ale i v Austrálii, Číne, Brazílii či Argentíne. „GAMA dokázala, že aj slovenskí fotografi sa môžu v zahraničí presadiť,“ vyslovil.
Fotografie, ktoré posiela na súťaže, sú rôzneho charakteru. Miroslav Pfliegel však najradšej fotí prírodu, vodu, historickú architektúru.
Obľúbené kvety
Okrem uvedeného veľmi rád fotografuje makro – kvety a podobne. „Pravidelne chodím fotiť niektoré sezónne kvety - poniklece, záružlie a v júni vlčie maky,“ prezradil.
Jeho obľúbenými miestami, kde fotí, sú Starý hrad, Lietavský hrad a Súľov. „Moja srdcovka je Orava,“ prezradil a doplnil: „Hlavne oblasť okolo Zuberca a Roháče. Chodievame tam s manželkou každý rok na dva týždne na dovolenku.“
Pri fotení ho fascinujú najmä rána a ranné hmly. „Keď je obdobie hmiel, tak už o pol siedmej ráno som na nohách a robím zábery.“
Upísaný foteniu
„Fotografovanie nie je koníček. To je kôň vo veľkosti slona,“ povedal Miroslav a dodal: „Viacerí fotografi vám povedia, že keď sa niekto fotografovaniu upíše, a myslí to úprimne, tak to človeka pohltí.“
Jeho samého fotenie doslova drží pri živote. „Dodáva mi elán do života, chuť a zaháňa zlé myšlienky. S aparátom cez plece idem a hlava aj duša sa mi tak vyčistí, že sa dá všetko prežiť,“ povedal s úsmevom.
S fotografiou sa zoznámil ako chlapec
Už ako chlapec začal Miroslav Pfliegel fotiť. „Otec pracoval na poštovom úrade a vtedy si zamestnanci mali možnosť požičiavať domov rôzne zariadenia a prístroje. Otec vzal domov fotoaparát Flexaret a tak som začal fotiť,“ zaspomínal si na svoje začiatky.
V tej dobe bývali v podnájme v rodinnom dome, kde mal Miroslav svoju manzardku. „Tam som si večer nachystal zväčšovák, rozložil misky a vedro s vodou a robil som fotografie pohľadnicového formátu.“
Vtedy fotil všetko. Od rodiny, cez prírodu, kvety až po portréty. Prvé fotografie, ktoré putovali do súťaže, boli tie, ktoré spravil na Základnej vojenskej službe, ktorú absolvoval po vysokej škole. Odvtedy sa zúčastňuje rôznych súťaží až doteraz.
Experimentovanie
Okrem klasických fotografií mal obdobie, kedy s fotografiou rád experimentoval a využíval pri tom rôzne techniky. „Zameral som sa hlavne na dve. Sabatierov efekt, ktorým sa dosiahne to, že fotografia vyzerá, akoby bola kresba a izohélia. Pri nej dostanete tonálne aj farebne rozdielne skladby obrazu. Popis týchto techník v nedigitálnej forme je dosť zložitý.“
Pri vyvolávaní týchto fotografií neraz strávil zatvorený vo fotokomore celý víkend. „Za dva dni som zvykol urobiť zo štyri fotografie. Dnes už je technika vyspelejšia a všetko sa dá spraviť cez počítač.“
Učarovala mu jeseň
Miroslav Pfliegel rád fotieval na jar a v lete. Vyhovovalo mu pekné slnečné počasie. Teraz fotí viac jeseň a zimu. „Momentálne inklinujem k jeseni,“ priznal sa a vysvetlil: „Jeseň je čarovná tým, že, za prvé, sú krásne farby, za druhé, sú zaujímavé a často neopakovateľné hmly.“
Dokumentuje Žilinu
Fotograf mal tiež už v raných rokoch sklon k histórii. „Začal som pozerať po starých fotkách Žiliny už ako chlapec, na gymnáziu som to už bral vážne a keď som na vysokej škole chodil s mojou terajšou manželkou, jej otec zbieral fotky starej Žiliny a dali sme to dohromady. Potom som celú agendu po ňom prebral a pokračujem v tom doteraz.“
Dnes dokonca intenzívne zbiera staré fotografie po burzách a podieľa sa na rôznych vydaniach kníh o Žiline. Prvou boli Premeny Žiliny v roku 1989 s Gustávom Krušinským, naposledy vznikla kniha Potulky starou Žilinou 2 a v súčasnosti by mala vyjsť kniha pod patronátom mesta k 700. výročiu prvej písomnej zmienky o Žiline ako o meste. „Bude obsahovať mnoho mojich súčasných aj starých fotiek.“
Okrem zbierania fotografií, pravdaže, pokračuje aj vo fotografovaní. „Nemôžem povedať, že mám zmapované všetky zmeny Žiliny, ale všetky výraznejšie zmeny, ktoré sa tu stali, som zachytil.“ Medzi jeho fotografiami nájdeme kúsky, na ktorých je zobrazený napríklad odstrel domov pod Priorom alebo pri lekárni Na bráne. „Keď sa stavala budova VÚB, to som si už sám fotil.“
Ako nám prezradil, fotografia často vzniká tak, že ste na správnom mieste v správnom čase. „Človek sa môže snažiť, pripraví si atmosféru a urobí dobré fotky, ale niekedy je náhoda blbec a pripraví nám atmosféru ešte lepšie. Napríklad pri fotení krajiny len ťažko prichystáte atmosféru, aby bolo všetko podľa vašich predstáv.“
Radšej má farbu
„Ja osobne inklinujem k farebnej fotke,“ prezradil Miroslav Pfliegel. Už keď začal fotiť, tak to bolo s farbou. Navyše, ho zaujala nočná farba. „V tom čase to bolo komplikované, lebo materiály boli ťažko dostupné a u nás v tom čase i nekvalitné.“
Dnes už v noci fotí menej. Napriek tomu, pri prechádzkach mestom mu fotoaparát nikdy nechýba.
