k jej napísaniu.
ŽILINA. Posledné roky vydávajú knižné vydavateľstvá tvorbu slovenských autorov. Prevažnú väčšinu z nich tvoria autorky ženskej literatúry. Píšu príbehy zo súčasnosti a len máloktorá z nich si trúfne debutovať historickým románom. Ich počet by sa dal zrátať na prstoch jednej ruky. Jednou z nich je Žilinčanka Ľubica Mišíková, ktorej koncom novembra vyšla jej prvotina - Milosť pre Gregora Mocha.
Knihy miluje nadovšetko
Ku knihám mala Ľubica Mišíkova vždy blízko. Za mlada prečítala všetky knihy, ktoré jej prešli rukami a o tom, že ich nebolo málo, hádam ani netreba hovoriť. Obzvlášť preto, že jej mama bola knihovníčka. „Čítala som všetko, som tak naučená. Keď prišli do knižnice nové knihy, všetky išli najskôr k nám. Prečítala som ich od začiatku do konca a potom na papieriky napísala odporúčania pre čitateľov,“ vraví Ľubica.
Napriek tomu, že ich prečítala veľa, nemá svojho obľúbeného autora či titul. „V každej knihe sa dá nájsť niečo pekné,“ tvrdí.
Písať začala v puberte
Ľubica začala písať už v šestnástich. Potom sa vydala, venovala sa rodine, práci a písanie šlo do úzadia. Naplno mu znovu prepadla teraz, dokonca ho dotiahla do konca. „Príbeh mestského kata Gregora Mocha som mala rozpísaný už pred 15-timi rokmi,“ prezrádza Ľubica a pokračuje: „V kratšej podobe som ho poslala do súťaže Gorazdov literárny Prešov, kde som zaň aj niečo vyhrala.“
Odvtedy ho mala odložený až kým jej nekúpila dcéra s priateľom nový notebook. „Povedali, aby som niečo stvorila, tak som jednoduchý 50-stranový príbeh rozšírila na 360,“ vysvetľuje.
Ako vznikol Gregor Moch
Vznik Gregora Mocha podnietil výlet do Trenčína. „Počas výletu sme navštívili aj katov dom. Uchvátilo ma to a zanechalo vo mne hlboký dojem,“ spomína Ľubica a dodáva, že keď sa vrátila domov, napadol jej príbeh o mestskom katovi.
Dej romantického príbehu zasadila do stredovekého Slovenska. „Študovala som rôzne materiály o tom, ako sa tu vtedy žilo, bývalo, rozprávalo, aby to bolo hodnovernejšie. Načítala som si jazyk, výrazy, ktoré sa vtedy používali, tiež, čo sa varilo, čo sa nosilo oblečené. Všetko som čerpala z knižiek, časopisov a najviac z internetu.“
Hoci v knihe nie je uvedené presné miesto, kde sa príbeh odohráva, Ľubica si predstavuje, že časť deja je posadená niekde v okolí Trenčína, druhá na východe Slovenska. „Keď sme boli na výlete v Pieninách, veľmi sa mi tam zapáčilo. To, čo som videla, som použila v knihe. Človeku sa lepšie píše, keď príbeh zasadí do prostredia, ktoré pozná.“
Prečo Stredovek
Na historickom pozadí procesov s bosorkami, morovej nákazy a života v stredovekom meste opisuje príbeh nešťastného a zúfalého muža, ktorý túži po tom, aby mohol žiť obyčajný život. Prečo si autorka vybrala práve toto temné obdobie? „Myslím si, že každé obdobie je temné a Stredovek nie je o nič temnejší ako obdobie, v ktorom žijeme dnes, akurát, že máme lepšiu techniku a iné vymoženosti... Ale vieme byť k sebe rovnako zlí a protivní,“ hovorí.
V hlave sa jej pustí film
Hlavnými postavami sú nešťastník a samotár Gregor a čipkárka biela Alžbeta.
„Postavy majú podobu reálnych,“ prezrádza nám autorka. „Majú reálnu štruktúru, lebo keď vidíte pred sebou postavu, lepšie sa vám píše.“
Popri písaní knihy si Ľubica robí i poznámky. „Keď mi niečo napadne, napíšem to do súboru. Tiež si poznámky nahrávam do mobilného telefónu, alebo si zapisujem na papierik.“ Tie následne odkladá do škatule, v ktorej sa často prehŕňa.
„Kým začnem písať, dlho predtým rozmýšľam. V hlave si budujem príbeh, ktorý si potom pustím ako film a podľa toho píšem.“
Obľúbené miesto je pri krbe
Ľubica nám prezradila, že nepíše pravidelne. „Najviac píšem cez víkendy, keď som doma a mám pred sebou viac času. Rada tiež píšem večer, keď už je všade ticho.“
Keď však „chytí múzu“, najradšej by písala stále. „Najlepšie sa mi píše počas dovolenky. To si sadnem a týždeň v kuse píšem,“ smeje sa.
Písací stôl má v spálni. Nie je to však jej jediné obľúbené miesto na písanie.
„Rada píšem v obývačke pri krbe, tam máme také romantické miesto.“
Prvý čitateľ - dcéra
Postupne ako kniha vznikala, čítala ju jej dcéra. „Nemohla sa od toho odtrhnúť a skoro nespravila skúšky,“ spomína autorka.
Okrem dcéry si potom knihu prečítali Ľubicine kolegyne. Nádejná budúca spisovateľka pracuje ako konštruktérka stožiarov v Žiline. Keď jej povedali, že sa im kniha páči, netrvalo dlho a dcéra jej rukopis poslala do vydavateľstva Slovenský spisovateľ.
„Ozvali sa mi o týždeň s tým, že chcú knihu vydať. Bola som milo prekvapená a strašne šťastná. Úprimne môžem povedať, že toľko potešenia, ako teraz, som ešte nezažila.“
O tom, že kniha nie je určená výhradne ženám, svedčí fakt, že ju čítali aj muži, konkrétne jej susedia.
Nemá obľúbenú pasáž
Ona sama knihu prečítala prinajmenšom 15-krát. „Už ju viem naspamäť,“ hovorí veselo. No pri otázke, ktorá pasáž je jej obľúbená, vraví: „Nemám obľúbenú pasáž, veď je to také moje dieťatko, celú knižku mám rada.“
Veríme, že Milosť pre Gregora Mocha nebude prvou a poslednou Ľubicinou knihou. Ako nám sama prezradila, v hlave už nosí veľa nápadov na ďalšie tituly. „Mám už rozpísanú polovicu ďalšieho románu a asi tri námety na ďalšie príbehy.“
